Červenec 2013

Nik iný nepočuje

13. července 2013 v 16:13 | Dadie |  Myšlienky
Moja hlava je úplne prázdna, je to krásne uvoľnený pocit.

Bzukot v ušiach, čím viac sa sústreďujem na ten zvuk, tým viac je nepríjemný. Znie, ako tiché elektronické neustávajúce pískanie, ale zároveď veľmi výrazné. Sem tam preskočí, nie je stály, keď sa však sústredím, začína stálym byť. Niekedy však moje uši akoby žmurkli, ako keď na chvíľu, naozaj milisekundu milisekundy stratíte obraz, tentoraz zvuk. Začína sa mi však páčiť, je možno výrazný, no zároveň jemný. Zrazu je to len zvuk, už nepočujem to pískanie, len jeho pozadie. Pomaly si uvedomujem, že znie tak veľmi mechanicky, no nie umelo.

Zmizol, len zrazu nastalo v mojich ušiach pomalé ticho.
Vnímať a skúmať zvuky je namáhavé, vyčerpávajúce, príjemne privodzujúce únavu.

Žabací gén

3. července 2013 v 3:06 | Dadie |  Myšlienky
Žaby vraj nestriekajú jed a preto nie sú nebezpečné, to znamená, že sa ich netreba báť, aj napriek ich strašideľnosti.

Žaby, ktoré striekajú jed a sú nebezpečné, žijú v Amazonke, takže žaba, ktorá mi skočí do cesty na hrboľatom chodníku ma neohrozuje. Avšak, čo ak jedného dňa, možno pred mnohými rokmi a možno minulý týždeň, bol jeden cestovateľ?

Ten cestovateľ sa vydal s priateľmi do Amazonky, on aj jeho priatelia sú veľmi odvážny ľudia a tak sa nebáli hadov, mäsožravých rastlín ani nebezpečného hmyzu. Pretrpeli dážď a mnohé zranenia, objavili a odfotografovali veľa zaujímavého. Na lenivej ceste domov im skočila do cesty žaba, tá, ktorá strieka jedovatý jed. Cestovateľ ju chytil do zaváraninovej fľaše, ktorú nosil pri sebe počas celej výpravy, práve kôli tejto žabe. Fľašu si vložil do batohu a spolu s priateľmi pokračovali vo svojom návrate domov. Preplávali veľkú vodu a ocitli sa doma, tu v našej malej krajine. Cestovateľ bol mladý vysokoškolák, býval v prenajatom jednoizbovom byte spolu so svojím priateľom. Spolu sa starali práve o túto jedovatú žabu, vložili ju do akvária a poriadne si naštudovali jej potreby vlhkosti, svetla aj potravy.
Jedného dňa chceli naši vysokoškoláci osláviť cestovateľove narodeniny. Usporiadali vo svojom byte veľkú oslavu. Prišlo mnoho ľudí a nakúpilo sa mnoho alkoholu. Po pol noci už neostala z alkoholu jediná kvapka, študenti skákali po izbe a hlasno sa smiali. Jednému priateľovi našich vysokoškolákov napadlo, ukázať našej žabe nočnú oblohu. Nasadil si doktorské rukavice ako ochranu pred jedom, vytiahol žabu nenápadne z akvária a vybrali sa spolu na balkón. Keď jej vysvetloval fázy mesiaca, náš cestovateľ sa bez rovnováhy dral cez úzky priechod práve na tento malý balkónik. Náhodou sa však pošmykol na rozliatej malinovke a hlavou vrazil presne do hlavy priateľa. Žaba mu vyletela z ruky a dlhým skokom zoskočila na asfalt. Našťastie, vysokoškoláci bývali na prvom poschodí a amazonská žaba dopadla rovno na nohy, takže dlhými skokmi pohodlne odskákala do parku.

V parku sa naša žaba amazonská stretla so žabou obyčajnou, tou, ktorá nepúšťa jed. Zamilovali sa do seba a tak vytvorili malé žubrienky krížence. Žubrienky vyrástli a vypúšťali amazonský jed. Aj tie si našli milované polovičky, s ktorými splodili žubrienky, ktoré vyrástli a svoje amazonské gény s jedom posúvali ďalej.

A tak sa pýtam, naozaj žaby nestriekajú jed a nie sú nebezpečné?