Vysmieva sa namyslený tulipán

15. dubna 2013 v 20:04 | Dadie |  Písomné diela
Sedel za stolom a neprítomne hľadel do okna. Videl ako sa Slnko rozťahuje nad svetom aj mestom, ako vypúšťa svoje lúče.


Čakal kedy môže vybehnúť z miestnosti a obzerať sa po chodbách, zamieriť k svojim topánkam a neustále pobehovať očami po všetkých kútoch budovy. Ponáhľal by sa, rýchlo by si obul topánky a utekal po chodbe prenasledujúc nič netušiace klopkajúce opätky.
Možno by musel naopak čakať, možno sa tie nôžky budú dlho pripravovať na žiariace Slnko roztápajúce sa na vzduchu. Tak teda počká. Počká, sadne si na lavičku a znova si nájde tie nôžky, bude ich prenasledovať, pozdraví milú tetu pri východe a znova sklopí zrak k topánkam.
Možno ich predbehne a otvorí im dvere, aby sa nemuseli ani na chvíľku zastaviť a vyjsť zo svojho klopkajúceho tempa. Ak sa mu to podarí, zrejme sa mu ujde milý úsmev. A on v tej chvíli určite zamrzne, očarený a šťastný. Lenže rýchlo sa preberie, je to odvážny chlapec, bude ten úsmev nasledovať aj ďalej.
Ak jeho odvaha neutrpí ujmu, možno sa počas pridržiavaní dvier dokonca prihovorí. Ak sa tak stane, započuje jemný hlas a opätuje úsmev, dívajúc sa do hlbokých modrých očí. Ak sa prihovorí, bude sa snažiť nadviazať dlhší priateľský rozhovor, udržať konverzáciu, ukradnúť si viac pohľadov a úsmevov. Je to predsa smelý chlapec, vždy vie čo povedať.


Ale čo ak povie niečo nevhodné, čo ak nebude dostatočne zaujímavý? Možno vôbec nie je milý, možno je škaredý a nesympatický. Možno, ale je odvážny a tak to urobí. Bude sa vypytovať, najskôr sa však predstaví, urobí tak hneď ako prekročia prah a do ich očí udrie ostré slnko. Jeho vlasy v tej chvíli zažiaria, ich zlatá farba ožije, akoby doslova pila slnečné lúče. Modré oči na nich spočinú a na chvíľu ostanú ohromené, možno však len zostanú prekvapené z toľkého svetla. Úsmev, ktorý k nim patrí sa nestratí z pier a zdá sa, že chlapec so žiarivými vlasmi koždou vyslovenou a vypočutou vetou dostane dávku sebavedomia. Modré oči mu budú žiariť, nie sú však natoľko hlboké a tmavé, nepripomínajú búrku ako tie, ktoré ho natoľko fascinujú. Sú bledučké, krásne žiarivo belasé, žiaria však hlavne od šťastia. Spolu zostúpia schody, dva páry modrých očí, jedny so žiarivými svetlými vlasmi a druhé na hlávke s havraňou čiernou.
Na poslednom schode sa jedna topánočka pošmykne a druhá nôžka na opätku neudrží rovnováhu. Belasé oči spozorujú nehodu a silné ruky sa natiahnu za štíhlou postavou, ktorá stratí rovnováhu. Spočinú na páse, jemne ho pridržia a usmejú sa. Zaznie zvonivý smiech a jedna jemná rúčka s perleťovými nechtami spočinie na mužnej dlani dotýkajúcej sa pása. Zahľadia si do očí a budú sa usmievať. Obaja sa zasmejú a pomaly prejdú za zelenú bránu. Jedna silná ruka bude stále objímať štíhli pás, len tak, pre istotu, ak by sa stala ďaľšia topánková nehoda. Alebo možno nedokáže svoju dlaň odtiahnuť od horúceho drieku, ktorý je tak blízko jeho tela.
Svetlovlasý chlapec so šťastnými očami zloží svoju ruku z jemného ženského boku a zohne sa k tráve. Tam rastie tulipán, namyslený a jednoduchý kvietok. Nemilosrdne ho odtrhne, no s o to väčšou láskou podá dievčine. Usmejú sa jej oči a šťastne nadvihnú kútiky úst. Odvážny chlapec bude v tej chvíli šťastný.


Precitol do reality, pozrel sa na hodinky a zamrzol. Je neskoro, možno to nestihne. Prudko vstal, vzal do ruky batoh a vybehol z miestnosti, neobzerajúc sa na ostatných. Bežal k svojim topánkam, míňal schody a plecom vrazil do nízkej čiernovlásky. Zakričal jednoduché prepáč, neobzerajúc sa na štíhleho adresáta vo vysokých topánkach, smerujúceho von. Bežal ďalej, obul si topánky a utekal znova po rovnakých schodoch, predtým sa však uistil či jeho hľadané podpätky neblúdia niekde nablízku. Nikde však neboli a tak bral schody po dvoch a ponáhľal sa k východu. Stále sa obzeral, či náhodou neuvidí ten štíhli driek, lenže ten sa mu neukazoval a on začal byť zúfalý. Milú pani pri dverách si nevšimol, otvoril ich a blondíne kráčajúcej za ním priam zabuchol pred nosom. Letel dolu schodmi, snažil sa nezakopnúť a vybehnúť čo najrýchlejšie za zelenú bránu, ktorá predstavovala únik a rozhľad do okolitého sveta. Zastal, poobzeral sa na obe strany, skúmal každú postavu prechádzajúcu ulicou, nikde však nevidel tie čierne havranie vlasy, ktoré hľadal.
Smutný sklopil hlavu a v srdci sa mu ozval známi pocit sklamania. Díval sa do zeme, nevnímal však zelené stebá trávy či lienku, ktorá liezla po liste ďateliny. Utrhla sa mu niť myšlienok a zrak uprel na namyslený tulipán, kvitnúci kúsok pred ním. Chvíľu sa naň díval, pery sa mu zovreli do tenkej čiary a medzi belasími očami sa vytvorila vráska. Zohol sa aby ho odtrhol, natiahol ruku, šklbol zelenou stonkou a odtrhol ju od červenej hlávky. Chvíľu ju držal medzi prstami, no potom tulipán rozdrvil v dlani. Vráska nad nosom sa prehĺbila a pomalým krokom sklamaný kráčal cestou.
Jeho vlasy možno vyzerali ako nasýtené slnečným svetlom, no jeho oči boli vyhasnuté smútkom. Zabočil doprava a zvyšky tulipánu odhodil na chodník.
 


Komentáře

1 Eumenidas Eumenidas | Web | 21. dubna 2013 v 17:49 | Reagovat

To je vážně moc pěkná povídka. Palec nahoru!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama