Prosinec 2012

Pomalé opúšťanie

2. prosince 2012 v 21:11 | Dadie |  Téma týždňa
Hviezdy krásne žiarili a znova raz nemohla uveriť, ako niečo môže vyzerať tak dokonale ako nočná obloha. Sedela tam, pozerala do hora a premýšľala nad ľuďmi. Nad tými, ktorí kedysi potrebovali ju a ona ich, no teraz sa neozývajú.
V tej chvíli prešieľ okolo chlapec so šiltovkou na hlave a cigaretou v ruke, otočil hlavu, zdvihol ruku a povedal čau. Prešiel ďalej bez objatia, ktoré by inokedy sprevádzal veselý úsmev. Kráčal pomaly ďalej, zdvihol cigaretu, potiahol si a odhodil ju do mláky. V tichu bolo počuť ako zasyčala.
Usmiala sa, nešťastne, pobavene, rozčúlene.
On ju možno nepotreboval, no ona jeho stále áno. Pamätala si ako pred pár mesiacmi vravel, "nemôžem bez teba žiť, už som si na teba zvykol."
Často si vraveli ako sa majú radi, provokovali sa, obdarovávali letmými bozkami na líce a navzájom si pomáhali.
Videla jeho slzy a premeny, ako sa z ľahkomyselného chlapca žijúceho len pre zábavu stal ten, ktorý dokázal plakať pre lásku. Zažili obdobie, v ktorom boli obaja šťastný a ktoré rýchlo pre oboch pominulo. Vtedy mali jeden druhého.
Podopierali sa cestou domov a dávali na seba pozor.
Chápali sa a zároveň nie, potrebovali svoj čas pre seba.

No teraz už nie. Pomaly ju opúšťal a zrejme mu nechýbala. Premýšľala, vážne pre neho znamemá tak málo, že si ani nevšimol ako sa oddialili? Alebo si to všimol, no nezaujíma sa o to.
Ostala však možnosť, ktorá jej vŕtala v hlave od kedy počula jeho chybnú úvahu.
Vraj ľudia sa neozývajú jemu, dlho ich nevidel, prečo sa neozvú?
On si však neuvedomuje, že aj keď sa ozvú, on nemá náladu. A ak má, ak sa nakoniec stretnú, väčšinou aj tak odíde preč s inými. Tak potom nie je dôvod sa ozývať. A on sa už tiež neozýva. Nik nevie prečo.