Duben 2012

Želám si, nech ma minulosť už viac nehľadá

29. dubna 2012 v 22:07 | Dadie |  Písomné diela
Obloha tmavne a dážď padá,
ja sedím v diaľke úplne sama.
Zatváram oči, prichádza temno,
zrazu však vidím to krásne svetlo.

Krásne svetlo z minulosti,
života plného radsti,
hlavou lietajú mi úsmevy,
smútok sadá mi na pery.

Slepým pohľadom skúmam minulosť,
tie chvíle, keď všetkého bolo dosť.
Krátky úsmev sadá mi na pery,
spomínam na pekné chvíle, čo boli.

Viem, že už nikdy nič nebude také,
aký kedysi bol môj malý svet,
chvíle, ktoré boli vtedy zlaté,
teraz im poviem už len 'leť'.

Slzy stekajú, vylievajú sa mi z očí,
pretože dokonalosť tých chvíľ už vypršala,
vedomosť, že je koniec ma mučí,
spomienky na všetko čo som kedysi mala.

Pomaly zakláňam hlavu,
studený dážď mi na tvár dopadá.
Otváram oči, hľadím na zamračenú oblohu,
želám si, nech ma minulosť už viac nehľadá.

Vraj treba kráčať dopredu, lenže ľudia potrebujú aj spomínať a učiť sa z chýb

24. dubna 2012 v 22:35 | Dadie |  Téma týždňa
Jedného dňa som jednoducho znova prepadla všetkému trápeniu a zrazu som si len uvedomila, že to tak ďalej nechcem.
Predstavila som si škatuľu a nahádzala do nej spomienky, ktoré mi neustále behali hlavou a boli tak krásne a boleli zároveň. Odvtedy nespomínam, pretože aj keď sa nejaká spomienka chce predrieť na svet, nedokážem ju zachytiť a precítiť, odoženiem ju lebo viem, že nechcem otvoriť tú zamknutú truhlicu. Aj keď mi chýbajú, všetky tie spomienky mi neustále viac chýbajú a ja stále musím premýšľať či to nemám znova vypustiť von a zničiť tú bezcitnosť ktorá nastala, pretože teraz neviem ako to cítim, snažím sa nemyslieť na nič v truhlici. Ale akoby som to potrebolavala.
No ja nechcem bolesť, chcem pokračovať, aj keď niekedy mi stekajú po tvári slzy ako teraz, avšak stále neprežívam tie zamknuté chvíle a nehľadám kľúč.
Stále verím, že sa to zmení a všetko bude tak ako som chcela, ako by to mohlo byť, keby som sa chopila príležitosti a zmenila minulosť, alebo skôr prítomnosť.

Najväčšia bolesť je bolesť z premrhanej šance.

Nemám rada minulosť, nerada spomínam, pretože všetko to bolí a vyvoláva smútok. Smútok ako sa ľudia odcudzili, smútok zo smrtí, hádok, zrád, no hlavne z tých pekných chvíľ, pretože tie už boli, nikdy nevrátime dobu keď sme sa bezstarostne vozili na saniach, verili v Mikuláša či premýšľali ako je možné, že voda tečie z vodovodu. Svet bol vždy v minulosti jednoduchší, pretože čím sme starší, tým máme väčšiu minulosť a náš svet rastie, aj keď ľudí nielen poznávame ale aj strácame, tie straty ostanú v nás, máme spomienky a pocity k tým, ktorých sme stratili alebo sa s nimi odcudzili.

Je ťažké spomínať, na tvári sa vtedy vykúzli ten smutný úsmev, ktorý vraví: Aké to bolo krásne, keby sa to len dalo všetko zopakovať.
A zopakovať to presne tak ako to bolo, v tom čase, na tom mieste, s tými ľuďmi, takým myslením a vzťahmi aj skúsenosťami. Nie tak ako si žijeme teraz, pretože to by nebolo ono, spomienka by stratila svoje čaro, pretože by nebola z minulosti, ale prítomnosti, bola by len úbohou imitáciou, ktorá nás nikdy neuspokojí. A tým, že sme spomienku už raz zažili, nikdy nebude už taká, pretože už nikdy nebude nová a jedinečná.
Práve preto je minulosť minulosťou a nedá sa zopakovať, aby navždy ostala taká dokonalá a nikdy svoje čaro nestratila, nestala sa obohranou alebo zmeniteľnou.

Snažím sa nespomínať osamote, lebo po tvári sa mi kotúľajú slzy, nech spomínam na čokoľvek, chcela by som prežoť svoj život ešte raz a takmer rovnako, takmer. Zažiť to všetko, aj temnú zamknutú škatulu, len listy z nej položiť ďalej na kopu papierov, ktoré píšu moju minulosť a nadväzovať na ne, aby neostala sama a zamknutá, ako hŕstka strám z nikdy nedokončeného, alebo práveže už ukončeného príbehu.

Pri spomienkach sa niekedy zatúľam k všemožným rozhodnutiam, ktoré som bola nútená urobiť a potom len snívam, ako by som žila ak by som si vybrala inak?

Som však spokojná so svojimi rozhodnutiami, nenávidím sa len za tie, nad ktorými som uvažovala príliš dlho a nakoniec zmizla šanca výberu, možno práve vo chvíli, keď som sa rozhodla.