Začínam pochybovať, alebo nie?

8. února 2012 v 23:00 | Dadie |  Myšlienky
Žijem inakší život. Vlastne je ten istý a takmer rovnaký a nikto by zrejme nezbadal moje zmeny, lenže ja ich poznám, pretože na nič predtým si poriadne neviem spomenúť.
Aké to bolo, ako som sa cítila, viem, že som bola prázdna, niečo chýbalo, vedela som to aj vtedy, ale nahovárala som si, že to nepotrebujem a skrývala som sa pred vlastnou dierou. Nespomínam si na pocity.
Teraz som šťastná, mám svoju chýbajúcu skladačku a postupom času ju milujem stále viac. Aj keď tá počiatočná láska už ma prešla, nie je bezchybný, to nie je nikto. Lenže tie chyby sú moje, alebo budú, keby som len vedela ako to vlastne je..



No moje šťastie sa zas vyrovnáva s nešťastím či jednoducho negatívnymi pocitmi.
Zamkli ma v mojom hrade, jediné miesto kde som sama sebou je moja izba, pôsobí tak uzatvorene a priateľsky, je moja a v nej sú moje myšlienky, ktoré len tak neutečú, nepodlezú pod dvere a nevyletia ani keď im ich dokorán otvorím.
No niekedy treba vystúpiť zo svojho domova, musíme navštevovať naše svety. A jeden z nich je vždy pre nás ten najdôležitejší, ten, ktorý je najviac náš. V ňom som najbližšie môjmu ja, tomu, ktoré nik okrem mňa nepozná. Ten svet je pre mňa vonku, s priateľmi v uliciach. A tento svet mi zobrali, na dlho, práve teraz keď ho potrebujem..

Mojou dobrou priateľkou sa tak stáva škola, aj keď v nej neostal takmer nikto môj. Je utrpenie sedieť tam a čakať na vybrácie vo vačku, ten otrasný pocit neinformovanosti.
Viem, že keby som tam bola, nebola by som ako oni, odpisovala by som na každú jednu správu a sama by som zistila všetky informácie. Zašla by som si za ním a spýtala sa, čo sa stalo a čo s ním bude ďalej. Ak by som tam bola, snažila by som sa nadviazať vzťah, ako nedávno moja milovaná povedala, dostať sa do jeho srdiečka. Dostali by sme sa tam a spolu by sme fajčili za chatkou, v noci by sme vyliezali cez okná a potom znova zhúlení skákali späť. Možno by sa nič z toho čo sa stalo nestalo, možno by nemal zásoby, možno by sme chodili len piť.
A možno je to celé blbosť a chlapček vôbec nebol opitý. Neverím, že by sa k tomu znížil, možno však bol zúfalý a jednoducho potreboval nejakú omamnú látku. No aj tak nič nevieme, pretože nikto sa ho nespýtal a nikto nie je ochotný nám zohnať jeho nové číslo.
A samozrejme, nikto nevie rozoznať rozdiel medzi opitým a zhúleným, pretože tie naše deti sú skutočne deti, ohromne slušné a decké.

A možno práve on by bol ten, ktorý by na nás nesral a odpísal by, objasnil svoje problémy a možno nás znova posunul o krôčik bližšie k jeho srdiečku..


možno som to prehnala zo slovíčkom možno,
aj tak však ďakujem,
že som konečne napísala niečo, čomu som
dôverovala natoľko,
aby som to vypustila von, do sveta.

Som zaľúbená, mám nový svet snov, inakšie myslenie a snažím sa dostať do srdiečka chlapčekovi, už viem, že je to len ohromná túžba byť tam a pocit, ktorý vraví, že ho mám rada, veľmi. No láska je niekto iný, nový a môj, len môj ♥
 


Komentáře

1 Das Das | Web | 12. února 2012 v 21:30 | Reagovat

nene, ještě knížky nedošli, ale počítáme tak, že do konce týdne byhcom je měly mít doma. :)

Nevím, co k tvému článku napsat.. Ať vám to vyjde, pokud jsem to dobře pochopila.. :) A... hulení a chlast není všechno, na to nezapomínej..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama