Hra na bezcitnosť

18. února 2012 v 19:05 | Dadie |  Myšlienky
Napísala by som ako otrasne mi je, lenže potom by mi bolo naďalej tak otrasne.
A preto, - mám sa dokonale.



Hlavou mi blisol náhly impulz, zmena. Prejavovala sa vlastne už dlhšie, nenápadne sa mi do hlavy vkradla keď som si kúpila namiesto tmavofialovej červenú farbu na vlasy. No teraz ju mám v mysli, zmeniť všetko čo sa len dá.

Červený rúž alebo omakeupované pery? Je mi to jedno, len byť iná. Na seba starú košeľu vytiahnutú zo skrine nenoseného oblečenia, okolo krku slúchadlá a tie krátke vlasy v cope s vypnutou ofinou. Vypnutá ofina... moja ofina ktorú mi každý jeden prehadzuje inak. Ja ju mám momentálne prehodenú cez lebku, ani v čele ani na boku.

Na tvári vážny výraz, možno trochu chladný a nahnevaný, no nie smutný, zničený ani oklamaný či zradený. Jednoducho bezcitná, áno.


K tomu všetkému som stratená, stratená sama v sebe a v tomto dome. Práve som takmer úplne vytvorila svoju zmenu a nikto si ju nevšimol. Pretože to, že mi niekedy preskočí a vymyslím si nový účes či iný make up je u nás doma normálne, nezaujímavé. Som predsa v tom šialenom období života -.-". A tak len môj mladší braček vyvalil oči keď som sa ho znova raz opýtala svoju otázku: Je to dobré? Videla som ako mi čumí na hlavu, nadšene vyhlásil áno a ja som ho hneď upozornila na košelu. Vraj kde som ju našla, už dávno v skrini zabudnutého oblečenia. "Vzadu je roztrhaná." Vraj nevadí, lepší to image. Keď on mi povie s takým nadšením, že môj nový výtvor je dobrý, znamená to, že zrejme skutočne bude dobrý.

Čo si mám myslieť? Začínala som sa zrovnávať s tým, že na mňa zrejme už kašle, vyrovnávala som sa s tým mojou chladnosťou. Tvárim sa, že mi je všetko ukradnuté, je to hra a ja ju vydržím, nebudem prelievať slzy.
No teraz ten ukašľanec zrazu nekašle, alebo áno? Možno je ako ja, myslí si, že to ja kašlem, lenže ja sa len nechcem pchať niekam kde to už nemá cenu, pretože niekto to už pochoval. A tak sa nesnažím toľko, koľko by som chcela, pretože niesom tá, ktorá má potrebu všetko riešiť, chcem aby sa to vyriešilo, no čakám kým s tým nezačne niekto iný a vtedy sa zapojím, naplno.

Má moja hra na bezcitnosť vôbec význam? Narušila sa mi fasáda, praskla omietka keď do nej zabil kliniec prekvapenia. A teraz čakám, čakám čo bude ďalej no nič sa nedeje, bude sa niečo diať? Nech ten kliniec vytiahne alebo ju úplne zničí, zničí a nepoškodí to čo je pod omietkou, pretože pod ňou je všetko veľmi citlivé. Postavila som si ju tvrdo a usilovne, možno som ani nevedela, že niečo staviam, no stavala som. A preto si nie som istá tým čo cítim, niesom si istá čo som pod ňou nechala a všetko čo je na nej nalepené je slabé, opatrné a nejasné.

Celé toto čo sa práve deje, moja zmena, bezcitnosť, stratenosť, omietka. Všetko je jedna veľká hra, akoby som načala nový level v inom prostredí, alebo si jednoducho stiahla najnovšiu verziu. Najčudnejšie na tom je, že ma to baví. A aj keby mi zničil omietku a nepoškodil to čo je pod ňou (a mňa by vtedy nepochybne ovládlo dokonalé šťastie), aj vtedy by ma táto bezcitná hra bavila. Možno by už nebola tak bezcitná, no stále by to bola nová verzia mojej životnej hry, až kým by znova nezostarla a ja by som netúžila po ďaľšej zmene a premaľovaní stien.

Vždy keď na sebe niečo zmeníte, túžite aby si to ľudia všimli, túžite po tom aj keď vás niečo trápi alebo ste šťastne prešťastní, pretože vtedy viete, že ľuďom na vás záleží, keď si všimnú to, čo ste zmenili a z čoho máte ten výrazne iný pocit. Túžite po tom, aby ste nepripadali iný len sebe, ale aj im.
A presne po tom túžim, len nemám ako ukázať mojim ľuďom svoju veľkú zmenu, pretože tí, ktorí si ju nevšimli ma za nimi nepustia. A tak som zo svojou zmenou sama, moje pocity ostanú za stenou a nikto ďaľší nebude vedieť čo sa deje, pretože sa to nemá ako dozvedieť.

A možno od nich žiadam radu, radu a pekné slová, vysvetlenie a utešenie. Alebo nechápavý pohľad a vetu: Určite je to inak ako sa zdá.

Všetko čo chceme je niekto kto nás bude počúvať. Franklin P. Jones

- znova raz tento citát, pretože je tak neskutočne pravdivý a dokonale výstižný.
 


Komentáře

1 Das Das | Web | 20. února 2012 v 20:35 | Reagovat

Koukám, že si pozměnila vzhled. :)
Věř psovi. A určitě to s ním zkus. Ucho ti nepokousal ze 'svých vlastních důvodů'. ;)
Ale to už jsem ti psala v létě, pamatuji si na tvůj článek..

Změna je život! ;)
A ten citát.. úžasný. A hlavně pravdivý..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama