Únor 2012

Nie je ľahké otvoriť sa každému, na to treba kus dôvery a bláznivú náladu.

29. února 2012 v 0:10 | Dadie |  Myšlienky
Dostala som potrebu znova prehľadať celý deviantart sveta klaunov. Milujem klaunov, sú stále usmiati a majú ľuďom prinášať radosť. No niekto múdri si uvedomil, že aj klaun je len človek a nedokáže byť nekonečne šťastný.


Jedného mám na tapete v telefóne, druhého ako pozadie pracovnej plochy. No krásavec tu, ma v tejto situácii vystihol.

Cítim sa zradene, možno zničene, vypenene, nahnevane, sklamane, nespravodlivo, bezradne, vzdávam sa a trošku cítim aj z toho pocitu, ktorý vzniká keď z hnevu poviete alebo urobíte niečo, čo neskôr ľutujete.

Ale mala som právo, stále mám, mám právo hnevať sa.
No dokážem to? Aj keby to nebola jej vina, ona začala, aj keby nie, tie slová bolia, provokácia bolí, zlomyseľnosť aj zákernosť. Jasné, že to nevidí, pretože to neukážem, ale niekedy treba dostať rozum, aj keď sme len deti a užívame si bláznivé chvíle, na to aby sme svoje bláznovstvo podávali ďalej, musia byť aj ostatní rovnako naladení. A to som nebola. Preto to tak bolí, pretože pre mňa to nebola len nejaká sranda, ale vážna vec. Mrzí ma, že si s ním rozumie viac než ja, ešte viac ma mrzí, že to ja som tá, ktorá nedokáže s ľuďmi zmyselne komunikovať cez internet a najhoršie je to, že si môžem všetky významy povymýšľať ako chcem. Pretože počúvať tie vety vytrhnuté z kontextu naozaj bolí. A veta: Bože môj, ja si s ním nechcem takto písať! ma bolí ešte viac, pretože je to tvoja chyba, to ty si tak dokonale komunikatívna.

A ja nie, nedokážem sa otvoriť a uvoľniť hocikomu, aj keď on nie je hocikto, lenže nie je v kruhu tých s ktorými mám takých rozohovorov za sebou veľa.

Takže prichádzam k záveru, že moja neschopnosť ľahkosti v internetovej komunikácii môže za môj (dokonca neviem či zničený alebo nie) vzťah/nevzťah.

Nedokážem vysvetliť niečo, na čo som prišla v inom svete.

26. února 2012 v 3:16 | Dadie |  Myšlienky
Včera, v prehnane rozbitom dni som v tom celom sne a inakšom myslení prišla na to, že nie som otvorený človek a bojím sa verejne povedať svoj názor alebo začať dôležitú debatu. Nechávam veci na ostatných a vôbec, obávam sa názoru okolitého sveta na mňa. Nie je mi tak dokonale ukradnuté čo si myslia ostatní, ako by malo, ako sa všetci tvária, že im to ukradnuté je. Chcela by som aby to tak bolo.
Poviem si, čo ma trápi, poviem čo mi vadí a čo sa deje, čo mi lieta hlavou. Lenže som ovplivnená svetom a všetkými možnými, premýšľala som nad tým, aký sme všetci ovplivnení, aké dôležité sú sekundové záležitosti nad ktorými nerozmýšľame, ja som nad tým premýšľala, nad úplne obyčajnými vecami, nad tónom hlasu či vzdialenosťou dvoch ľudí. A prišla som na to, že nikto nie je sám sebou. Všetkých nás ovplivňuje všetko naokolo, nedokážeme byť len my. Neviem byť len ja, vždy idem podľa niečoho, každá jedna myšlienka je niečím ovplivnená, niečím zvonka, nie zo mňa.

Och, aké neskutočné úvahy mi napadajú keď nie som pri plnom vedomí. No zdalo sa mi to vtedy smutné a stále sa mi to zdá smutné, hlavne keď si uvedomím, že tu sa tvárim tak sama sebou a v skutočnosti sama sebou nie som, kto vlastne som?

Mám zmätok, zajtra ráno sa mi hádam vyjasní..




Ten "nádherný" pocit, keď si vylejem srdce a nikto sa k tomu nevyjadrí, čakám, no vtedy si ho znovu potrebujem vyliať a tak sa nikdy nedočkám iného názoru.. Och, dnes som až prehnane úprimná.

Pre tých dôležitých

24. února 2012 v 2:21 | Dadie |  Myšlienky
Celé to je zle, no necítim to tak, pretože som si nahovorila, že všetko je v poriadku.

A tak dnes spokojne zaspím so svojimi predstavami, ktoré ma zviedli z reality a povedali mi, že všetko je tak, ako chcem aby to bolo. Lenže ono to tak nie je. A aj keď som vypustila slzu nad starými konverzáciami, bola skutočne len jedna a tým, že som si ich čítala som si nechtiac nahovorila, že všetko je v poriadku.
Lenže nie je.

Potrebujem tu svojho dobrého kamaráta, chcem aby už prišieľ, aby tu bol zajtra a mohla som sa mu vyrozprávať, osamote. Aby som nemusela ísť húliť, no teším sa do objatia druhého, čo keď ma skutočne vymenil? Prestali sme predsa komunikovať, no stále som jeho sestrička a ja ho mám rada, neviem či som mu to niekedy povedala.
Prosím, povedz mi zajtra keď ti zavolám, že sedíš v aute neskutočne unavený a keď prídeš, pôjdeme von, bude sa piť a že nemám ísť s ním. Aj keď chcem, všetci chceme, pretože zrazu sú z vás obrovský feťáci a ja mám prístup k niečomu prírodnému. Túžim po kútikoch ťahajúcich sa do hora.. No viac túžim po úprimnom rozohovore, len tak si dvaja pôjdeme týmito opustenými uličkami, v ruke cigareta a medzi nami prázdne reči, tentoraz by však neboli prázdne. Potrebujem ťa, potrebujem sa ti vyrozprávať, povedať ti, ako si sa mýlil, keď si mi povedal, že on by mi to nikdy neurobil. Mýlil si sa, vyzerá to tak, že on to urobil. Som namotaná, zaľúbená a zrejme už aj opustená. Alebo nie?

Povedal by si mi ako to je, možno by si to za mňa vyriešil, neviem.
A možno, keď ti zavolám, mi povieš, že prídeš až o deň a my budeme nútení prežiť ďaľší deň bez teba. Keď tu nie si ty, niečo nám chýba, na tom sme sa zhodli.

Ak zajtra (dnes v normálnych ľudských hodinách) neprídeš, pôjdem von s ním, škoda však, že nebudeme sami, mohla by som sa vyrozprávať jemu, znova raz len tak sedieť a rozprávať sa, ležať mu v objatí a odpovedať na tie čudné otázky, tak ako sme už dlho neboli. Lenže nebudeme sami a tak sa nemôžem dokonale vyrozprávať, ani on nemôže a celé to nebude také pekné. Chcem sa s ním stretnúť, dokázať, že ho mám rada a je mi skutočne ako brat, že nie je jediný, komu na tomto vzťahu záleží. Povedať mu, že mi chýbal.

Chýbaš mi.. prečo tú vetu túžim povedať toľkým? Jednému však nemôžem, pretože aj keď som neskutočne zmätená a vlastnými predstavami oklamaná, niekde vnútri viem, že už to vzdal. No prečo sa na mňa stále nevykašľal?

Všetci mi chýbate, práve som si uvedomila, že ste v mojom živote neskutočne dôležití, moji traja najdôležitejší..

Stále bdelejší nočný život

21. února 2012 v 3:06 | Dadie |  Music
Len tak ležím po bradu zakrytá v paplóne, počúvam hudbu a premýšľam. Nemám tu čo robiť, no neodídem, pretože táto chvíla sa mi zdá magická. A okrem toho, som úplne prebratá.

Možno by som si mala ísť dať lyžičku nugetty, možno si spraviť niečo poriadne na jedlo alebo jednoducho vypnúť a ísť spať. Lenže tak ako vždy, budem ešte predlho snívať a rozmýšľať a keď konečne zaspím, stále nebudem úplne spať a bude sa mi snívať, blblosti od výmyslu sveta.

Túžim po krásnom bezsennom spánku, ktorý príde hneď ako zatvorím oči.

Dnes budem mať znova prázdny dom, no nebudem si to môcť vychutnať, pretože na obed sa musím ponáhľať k babke, nenávidí keď chodím neskoro. A neskoro u nej znamená už pol druhej. A tak som donútená vyliezť z postele a pomaly sa dať do poriadku, vypiť si kávu, možno zapáliť cigaretu a zjesť raňajky. Veď tu budem predsa sama, tak ako včera, no aspoň o tom dopredu viem. Nie je pekný pocit zobudiť sa do prázdneho domu a hulákať či v ňom niekto je. Cítila som sa ako Kevin McCallister. A matka sa na mne smiala keď som jej vola či to ona mi vyložila kura z chladničky. Teraz si sa zobudila? Veď sú dve hodiny. Ty nevieš, že ja som mala budík na ôsmu ráno len aby som sa prebrala a znova zaľahla do postele.

Prišla som na to, že môj dávno stiahnutý a nepočúvaný album od Good Charlotte Cardiology je niečo dokonalé.

Hra na bezcitnosť

18. února 2012 v 19:05 | Dadie |  Myšlienky
Napísala by som ako otrasne mi je, lenže potom by mi bolo naďalej tak otrasne.
A preto, - mám sa dokonale.



Hlavou mi blisol náhly impulz, zmena. Prejavovala sa vlastne už dlhšie, nenápadne sa mi do hlavy vkradla keď som si kúpila namiesto tmavofialovej červenú farbu na vlasy. No teraz ju mám v mysli, zmeniť všetko čo sa len dá.

Červený rúž alebo omakeupované pery? Je mi to jedno, len byť iná. Na seba starú košeľu vytiahnutú zo skrine nenoseného oblečenia, okolo krku slúchadlá a tie krátke vlasy v cope s vypnutou ofinou. Vypnutá ofina... moja ofina ktorú mi každý jeden prehadzuje inak. Ja ju mám momentálne prehodenú cez lebku, ani v čele ani na boku.

Na tvári vážny výraz, možno trochu chladný a nahnevaný, no nie smutný, zničený ani oklamaný či zradený. Jednoducho bezcitná, áno.

Zbieram si šťastie

18. února 2012 v 0:35 | Dadie |  Písomné diela
Snívaj dievča krásne,
pokiaľ nádej nevyhasne.
Kým plamienok dohorí,
nech tvoje šťastie sa vytvorí.

To šťastie si tajne ukri,
na dobu, v nej budeš prežívať muky.
Ty ho však nevytiahneš,
'bude horšie' povieš.

Časom sa postupne zotavíš,
náruč zas ľuďom roztvoríš
a budeš znova zbierať šťastie,
ukrývať ho, nech viac narastie.

Zas však utrpíš ranu,
už vieš, že ľudia klamú.
Máš už viac šťastia,
Ty ho však nevytiahneš,
'bude horšie' povieš.

Postavíš sa svojim problémom,
životom zas kráčaš s úsmevom.
Zbieraš si šťastie,
nech viac narastie.

Smútok však zastaví ťa v ceste,
nevieš sa pohnúť, stojíš na mieste.
Máš svoje šťastie,
Ty ho však nevytiahneš,
'bude horšie' povieš.

Tvoje šťastie už narástlo,
nezmestí sa do skrýše.
Vytečie von, je všade naokolo,
zabúdaš všetko zlé, čo bolo.

Keď sme boli malí, bezproblémoví, no pozerať sa na seba je ťažké

16. února 2012 v 20:17 | Dadie |  Myšlienky
Prezerám si staré fotky, hľadám komické situácie a našich chlapcov v ich drobnej zlatej verzii. Len málo takých nachádzam, vtedy sme boli malí a nevedeli ako sa má fotiť a čo nás o pár rokov bude zaujímať, neboli sme kolektív.

Teraz ma zaujímajú ľudia na fotkách, smiešne momentky a usmievajúce sa skupinky. Vtedy som na výlete do zologickej záhrady fotila hlavne zvieratká..


No aj tak sa nájde pár dokonalých fotiek, otváram ich stále dookola a smejem sa, akí sme boli malí, ako sme sa obliekali, ako sme vyzerali, ako sme sa tvárili. Na seba sa však radšej nepozerám, ten strašný neštýl obliekania, nevytrhané obočie a hrozné vlasy.. Boli sme malí, zrejme všetci sa tak vidia. Lenže všetci vidíme ostatných v inom svetle, nie v tom zlom.

Je pekné spomínať, pri dávnych a dlho nevidených fotkách preciťujem situácie, aké to tam bolo krásne, tu bolo teplo, vtedy sme sa smiali. Viem kde mi bolo dobre, aj to, na čo si nespomínam dokážem precítiť, jednoducho si spomeniem a usmievam sa.

Našla som krásnu fotku, chlapček je tam maličký, veľké biele tričko má po kolená a neskutočne na ňom visí, na gulatej hlave biela šiltovka, vlasy nikde. Na tvári vážny výraz, zamračený, mierne skryvené pery, no nevyzerá ako starý dedko, skôr ako dospelo sa tváriace decko. Topánky má pekné, veľké, aj nohavice vyzerajú byť normálne, no kto vie, nevidno kde majú rozkrok pretože to mega dlhé tričko je skutočne megadlhé. Neskutočne ma pobavila, rovnako ako pár ďaľších, všetci sme sa zmenili, niekomu vlasy narástli, iný sa dal ostrihať, hlavne sme opekneli, teda, väčšina z nás..

Začínam pochybovať, alebo nie?

8. února 2012 v 23:00 | Dadie |  Myšlienky
Žijem inakší život. Vlastne je ten istý a takmer rovnaký a nikto by zrejme nezbadal moje zmeny, lenže ja ich poznám, pretože na nič predtým si poriadne neviem spomenúť.
Aké to bolo, ako som sa cítila, viem, že som bola prázdna, niečo chýbalo, vedela som to aj vtedy, ale nahovárala som si, že to nepotrebujem a skrývala som sa pred vlastnou dierou. Nespomínam si na pocity.
Teraz som šťastná, mám svoju chýbajúcu skladačku a postupom času ju milujem stále viac. Aj keď tá počiatočná láska už ma prešla, nie je bezchybný, to nie je nikto. Lenže tie chyby sú moje, alebo budú, keby som len vedela ako to vlastne je..