Nechcem cítiť lásku, chcem žiť svoj nový život bez tohto trápenia.

28. prosince 2011 v 1:59 | Dadie |  Myšlienky
Napísala som článok, tento článok mi veľmi pomohol. Potrebovala som ho napísať.
A teraz stlačím 'Uložiť do rozepsaných' a nevytiahnem ho, pretože už nikdy nebude aktuálny..
...alebo?


Kľudná pod vplyvom byliniek, no aj tak ma jeho nevšímavosť udrela. Je zábavné keď sa stretnú dve skupiny húličov, ktorý sú práve nahúlený..

Ja ho lúbim? Jeho, jeho? A to mi už načisto preskočilo?
Môžem mať nejasno v tom či niekoho milujem? Vravím si, že to je hlúposť, to je predsa niečo iné, no myslím na neho, stále, mám ho v hlave a snívam.
Mám ho rada, to minimálne. Zrejme ku mne necíti žiadny pocit, ja som si ho však oblúbila skrz moje sny a všetky tie myšlienky. Aký je chudáčik, pretože nemá parťákov, ako sme všetci stŕpnutí keď má znova raz problém, ako sa o neho bojíme keď je s ním zase zle, alebo on jednoducho nie je. Bojím sa viac ako tá hŕstka empatických, to viem určite.
Ak by ho vyhodili, stratil by sa mi veľký kus sveta. Zabíja ma pomyslenie na prestup, hlavne kôli nemu, pretože to, že ostatných neuvidím by som možno ešte zvládla, no ten jeden mi vŕta v hlave.

Bol by to dokonalý kamarát, aspoň v predstavách. Naživo však sedíme nekonečne dlho na lavičke a prehodíme medzi sebou pár nepodstatných viet. O ničom. Len sem tam príde na kus reči, povie niečo smiešne či zaujímavé, niekedy niečo trochu osobnejšie, o našom spoločnom priateľovi, s ktorým majú spoločnú lásku k bylinkám. Hej, mám ho pozdraviť, povedal mi dnes kamarát, keď ten trdlo stál kúsok od nás a ani ma nepozdravil. Vravím, 'kedy, v januári?' 'No.' 'To s ním budeš určite skôr, tak ho pozdrav odo mňa ty.' Zrejme si ma nevšimol, bol zaujatý, nedočkavý a asi nakúrený. Nie, nevšimol, nevšimol si predsa nikoho od nás a to poznal hádam všetkých. A možno si kývli hlavami.
Vyzeral akoby ich viedol, išiel v predu v bielej bunde, na hlave kapucňa z mikiny, všetci cupkali za ním. Napadlo mi, tak ako nezapadá medzi tími deťmi, čo ani alkohol nepili, sem úplne pasuje, dokonca sa zdá byť tým hlavným vo svojej partii. Myslím, že pred ním majú rešpekt, možno aj ten náš spoločný, kto vie, veď on mi raz pri skrinkách vravel, 'chce ma zbiť,lebo som sa mu smial.' Neskôr to bolo, 'chcel ma zbiť, som ho volal von ale nechcel, asi sa ma bojí, myslí si, že ja ho zbijem.' Jasné že by si ho nezbil chlapček môj, tenký si ako palička a kto vie, či si naozaj vyrástol alebo sa to zdá len mne, no na neho aj tak nemáš, udusil by ťa keby si na teba sadol ;)
Čím viac nad tým premýšľam, veď on asi naozaj vyrástol. No vraj som vyrástla aj ja, takže vyšší ten chlapček určite nie je. Ak by však nebol taký maličký, ak by bol aspoň ako ja, ak by sa náhodov všetko zvrtlo a ak by skutočnosť naberala moje sny, zrejme by som s ním chcela byť.

Tímto sa rúti moja vnútorná dilema, tá, ktorú prežívam pri každom silnom no rýchlom poblázdnení, pretože tie sú väčšinou nevyhovujúce mojim podmienkam. No toto nie je pobláznenie a už vôbec nie krátke. Buď som sa zamilovala, alebo ho mám len neskutočne veľmi rada, no v tom by muselo byť potom ešte niečo neodhalené. V každom prípade, chcem z neho aspoň kamaráta, dobrého, možno raz najlepšieho ako v mojich predstavách.
Moje predstavy o ňom už vymysleli mnohé, posledná poviedka je tiež z tejto zbierky.

Po tomto ma prešlo sklamanie a smútok či čo to vlastne bolo, plná pocitov, ktoré neviem pomenovať sa už nezaoberám jeho snahou byť neviditeľným, ani tým, že nenapísal ani, 'videl som ťa :D'.

Myslím, že som ešte nebola zamilovaná, veď láska neprejde len tak, sama a ostane po nej predsa nejaká stopa, spomienka na ten pocit. Ešte som nebola zamilovaná, tak skutočne, nie detsky, vážnejšie. PPrečo to však nemôže prísť k niekomu normálnemu?
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama