Len on vie pomôcť pri zrade.

5. listopadu 2011 v 18:46 | Dadie |  Písomné diela
Lietali po trávniku a bezhlavo sa smiali. Točili sa zo strany na stranu, zakláňali hlavy, blabotali všetko do čoho sa ich mozog pustil. Rehotali sa ako blázniví, pojem o čase sa stratil a mobil sa ani jeden neodvážil vytiahnuť, aby sa náhodou s rachotom nerozbil pri páde na zem. Mala plné hrdlo a nedokázala sa prestať smiať, ústa jej ostali v úsmeve a svet sa krútil. Kútiky pier ťahalo do hora. Neudržala sa, spadla na zem do mäkkej trávy držiac sa za brucho od bolestivého kŕča smiechu. On padol hneď vedľa nej a znova ich zaplavila vlna toho krásneho zvuku.
Boli ako dvaja blázni, ležiaci pod holím nebom s prepletenými rukami.
"Stmieva sa?" vybehlo jej z úst.
"Nie, je predsa červená obloha." a znova ich ovládla dobrá nálada. Ležali tam a nevnímali okolie.
Prestala sa smiať a skúmavo sa zahľadela na nebo. Ústa ostali ešte stále nastavené do úsmevu, už však nevydávali žiadne zvuky. Hlavou jej výrilo mnoho myšlienok, čas pomaly alebo rýchlo tiekol. Nekonečne sa dívala na tmavé mraky, šedý Mickey Mouse na ňu žmurkol.


Spomenula si na nejaký detský sen, lenže už sa nedal zachytiť, unikol.
"Sme šialení." zamrmlal svoje vyhlásenie a prevalil sa smerom k nej. Videla ako sa smeje, tie krásne modré oči a malú tvár.
Zahľadela sa naňho a usmiala sa. "Taký ľudia sú najlepší."
"Ty určite, ale o sebe mám pochybnosti." zamračil sa na oblohu a prudko sa posadil. Nemala rada tie reči, ako sa podceňoval. Snažila sa mu to vytlačiť z hlavy, ale išlo to pomaly.
"Prestaň!" posadila sa vedľa neho a bezpríčiny zdvihla kútiky úst. Smiech ich už znova skoro mal, no on zrazu vstal a podal jej pomocnú ruku. Chytila sa malej paličky a postavila na nohy. Vždy mala slabosť pre drobných chlapcov, lenže on bol iný, presne taký akého chcela, ale potrebovala ho inak, ako podporu, ktorá ju nikdy neopustí. A on to tak potreboval tiež.
Kráčali po trávniku o niečo kľudnejšie.
"Koľko bude dnes večer asi hviezd?" opýtal sa, zrejme nad tým dlho premýšľal.
"Nemám tušenie," zaujímalo ju to však, každá jedna veta ju zaujímala, dala sa rozoberať nekonečne dlho.
"Potom ich spočítame," vyhlásil a so smiechom, no zároveň vážnym pocitom prechádzali po nerovnom povrchu k plotu. Chytila sa ho pod pazuchu aby sa neskotúlala na zem a pokračovali v krútiacej ceste k bráne parku.
Zastal. Pozrela smerom kam hľadeli jeho oči a zbadala zamilovaný pár. Sedel na plote opretý o stĺp, ona obkročno na ňom. Hladila ho po centimetrových vlasoch, rukou mu šmátrala po hrudi. Prechádzal jej po chrbte až sa zastavil na jej zadku, pery pritlačené k sebe.
Otočil sa na ňu, ale stále skúmala pár. Zdal sa jej povedomý, príliš povedomý, akoby ho dokonale poznala, vedela si predstaviť seba na mieste čiernovlásky. A vtedy jej priletela myšlienka, uchopila ju a neveriacky čítala. Ryšavé vlasy, také krátke, hnedé tenisky a zelené šnúrky. Poznala nie len tvár, vedela ako sa pohne, s istotou mohla povedať, na odvrátenej strane mu pod okom svieti malé znamienko.
Stále ju sledoval, pozoroval ako ich skúma, pozrel sa tým smerom ešte raz.
"Zlato, vieš, asi som si dal veľa ale predsa len, nie je to on?" všimol si to, neuniklo mu nič a tak si to musela priznať.
"Netuším." smiech ju prešiel, zbieral sa v nej strach, prekvapenie a sklamanie. Všetko účinkovalo tak ako malo, život sa zintenzívnil a zabránil jej rozmýšľať. Pocity boli silnejšie, nenávisť prepukla a sklamanie ostalo.
Zrazu ju schmatol za ruku a ťahal bližšie, akoby si neuvedomoval, čo robí a jej to bolo jedno. Vtom sa jej však v hlave objavila výstražná značka a ona s istotou videla pravdu. Ak by prišla bližšie oči by sa stretli, to by nedokázala, počúvať fantastické príbehy.
Prudko zastala. "Poďme preč," zašepkala.
Pozrel na ňu s prekvapením, ale hneď ho vystriedalo pochopenie. Zrejme sa jej už slzy drali von, z červených očí s roztiahnutými zreničkami, orámovaných čiernou linkou.
Prikývol hlavou, otočil sa a pevne ju ťahal za ruku za sebou. Zrýchľoval krok, opakoval aby sa neobracala, utešoval a nadával.
Zašli za roh, zvalili sa chrbtom k stene. Nezadržala slzy, vyliali sa plným prúdom spolu so vzlykmi. Hlava padla na jeho plece, čierne linky sa pomaly roztekali na sivé tričko. Rukou ju hladil po chrbte, nič nevravel, nechal ju vyplakať tú zradu. Gúľatú hlávku si oprel o jej, výraz tváre hovoril, že pomocnú ruku by podal z každej strany.
Slzy len tiekli a nechceli sa zastaviť, držal ju stále pevnejšie v objatí a sem tam pohladil po vlasoch. Jej ruka skončila na jeho stehne, neuvedomujúc si čo tam robí. Chcela len ticho, tmu a svojho najlepšieho priateľa. To všetko práve v tej chvíli mala.
 


Komentáře

1 Das Das | Web | 7. listopadu 2011 v 16:21 | Reagovat

:) já si myslím, že je to skvělejk nápad a už se nohu dočkat až se to rozjede a budu ten diář držet v ruce. :D
Mimochodem enchápu, rpoč to několika lidem zakázali rodiče. Moje mamka je z toho nadšená. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama