Listopad 2011

Raz bude dokonalý deň

19. listopadu 2011 v 16:31 | Dadie |  Myšlienky
Raz to víde, jednoducho bude krásny deň bez toho aby sa v taký deň verilo, bez toho aby sa oň žiadalo alebo sa zaň vyslovene modlilo. Sám, bez všetkých podnetov príde, nevedno prečo, jednoducho si zmyslí a stane sa. Vtedy, keď je potrebný, aj keď sa o tom nevie. Možno zdokonalý už aj tak prekrásnu náladu, možno zaženie hnev a smútok. Príde a presvečí, že existuje, že všetko pekné sa môže stať. Aj keď sa oň tak veľmi žiadalo, keď bol toľko potrebný a nikde sa neukázal, on nakoniec prišiel, možno práve nebol potrebný, no on čakal ako sa problémy usporiadajú a vyriešia, ako sa na ne zvykne a nakoniec sa bude žiť s nimi vyrovnaný život. Príde potom, keď si dokážeme, že sme to zvládli aj bez neho, že je tu len na potešenie, na zlepšenie nálady, veď aj on to vie, že sa nesmie zneužívať a ľuďom zlepšovať život či dodávať šťastie, len niekedy, sem tam spadnúť z jasného neba a hop, šťastný deň je na svete. Len pre mňa.


Samozrejme, že dokonale šťastný nikdy nebude, veď predsa, ráno treba vstávať na zvonenie budíka, možno začne pršať a bude po dokonalom účese, zakopneme, skotúľame sa zo schodov alebo nás nahnevá najlepší kamarát. To pretrpíme, veď predsa, našli sme na zemi päťdesiatku, vysnívaný priateľ sa s nami celí deň smial, spoznali sme nového fajn človeka zo školy, nečakane zdvihli telefonát od dobrého kamaráta, dostali ponuku zadarmo si zahúliť a ešte pri tom byť postrážení, čo viac si môžeme priať? Cítime sa ako v sne, v rozprávke, akoby sme boli zhúlený už teraz.

Na druhý deň sa len smejeme na omámenom vysnívanom priateľovi, plánujeme si poobedie, tešíme sa a zároveň obávame nasledujúceho imatrikulujúceho dňa, kupujeme si kabát po uistení, že päťdesiatka je pravá, s nadšením putujeme von a už sme znova šťastný, alebo ešte stále.

Tretí deň ráno vkráčame do budovy kutúrneho domu v novom kabáte, privítame sa a putujeme ďalej, dostaneme šatňu na vlastnom, neobsadenom poschodí a znova nám všetko pripadá ako sen, tešíme sa, trému nemáme, prezlečieme sa a posledé hodiny nacvičujeme, všetci sme zrazu priatelia, ohromne veľkí. Keď je po všetkom, všetci sa rozpŕchnu na strany, čo nás ohromne mrzí, pretože ostatné triedy išli zimatrikulovanie osláviť so svojimi imatrikulovateľmi, na bowling, na pohárik. Aj mys me mali ísť, no zabudlo sa na nás, zatiaľ čo sme si mysleli, že čakáme, oni už dávno zapíjali slabotu programu, ktorý nám pripravili. A tak sme pristúpili na vopred dohodnutú dohodu, húlenie zadarmo. Z áut sme mali panický strach, pri každej možnej vyslovenej ceste sa nám pred očami objavila mapka, väčšinou červená, výstraha, že cestou tam je veľa hlučných áut. Mali sme strach, že nie sme nenápadný aj keď nás stále uisťovali, že sme úplne normálny. Nakoniec sme skončili doma, nepamätáme si všetky asfaltové cesty, ktorými sme prešli. Po zobudení sme mierili von, boli predstavení ďaľšiemu milému človeku a nakoniec zaspávali s peknými predstavami.

Pretože jeden dokonalý deň spustí kolobeh šťastia.

Len on vie pomôcť pri zrade.

5. listopadu 2011 v 18:46 | Dadie |  Písomné diela
Lietali po trávniku a bezhlavo sa smiali. Točili sa zo strany na stranu, zakláňali hlavy, blabotali všetko do čoho sa ich mozog pustil. Rehotali sa ako blázniví, pojem o čase sa stratil a mobil sa ani jeden neodvážil vytiahnuť, aby sa náhodou s rachotom nerozbil pri páde na zem. Mala plné hrdlo a nedokázala sa prestať smiať, ústa jej ostali v úsmeve a svet sa krútil. Kútiky pier ťahalo do hora. Neudržala sa, spadla na zem do mäkkej trávy držiac sa za brucho od bolestivého kŕča smiechu. On padol hneď vedľa nej a znova ich zaplavila vlna toho krásneho zvuku.
Boli ako dvaja blázni, ležiaci pod holím nebom s prepletenými rukami.
"Stmieva sa?" vybehlo jej z úst.
"Nie, je predsa červená obloha." a znova ich ovládla dobrá nálada. Ležali tam a nevnímali okolie.
Prestala sa smiať a skúmavo sa zahľadela na nebo. Ústa ostali ešte stále nastavené do úsmevu, už však nevydávali žiadne zvuky. Hlavou jej výrilo mnoho myšlienok, čas pomaly alebo rýchlo tiekol. Nekonečne sa dívala na tmavé mraky, šedý Mickey Mouse na ňu žmurkol.

Drobná postava dievčaťa strateného v tmavom svete

5. listopadu 2011 v 0:20 | Dadie |  Myšlienky
Mám dokonalú myšlienku, presne stvorenú na článok, či do denníka, v hlave si spájam slová a vety, vymýšľam metafory. Lenivosť mi však nedovolí zapnúť počítač a zapísať všetky moje výmysly.
A tak sa stalo, že toto dievča sa tu už mesiac neukázalo.

Aj keď písala, písala články a čítala všetko rozpísané a nezverejnené, dopisovala a dotvárala, no nakoniec znova len stlačila "Rozepsané".

Lebo písať o sebe v tretej osobe je zaujímavé, dozvie sa o sebe nové veci ktoré by akoby neboli o nej, lenže pravda je tá.

Chcela napísať, už teraz sa jej však stráca myšlienka z pred pól hodinky. Lenže začalo ju to baviť, začala písať a už sa nedokáže zastaviť.

Keď je jej zle, jednoducho zle zo všetkého na okolo, nedokáže rozoznať či to je psychické alebo fyzické, či ju bolí brucho od hladu alebo z toho všetkého trápenia, ktoré ani nie je podstatné. Má len obyčajnú depku, ani nevie či sa to píše s p alebo b, vadí jej, že nikto jej dlho nepovedal, že je pekná a obyčajných poznámok určených pre zábavu o jej vzhľade v zlom svetle je stále rovnako, možno viac. Dokonalú kamarátku len chvália a tá sa tvári akoby ľudia hovorili nezmysli, to dievča nenávidí. Padá na ňu tieň a preto siaha po cigaretách a alkohole.
Aj keď tak neskutočne túži písať, znova raz prehodnotila rozvitú myšlienku a vyriešila, vraj už nie je dosť dobrá a nedokáže ju zapísať tak, ako by chcela.

Chcela by počuť pochvalu a zacítiť príval sebavedomia a šťastia, pretože počúvať komplimenty od samej seba nie je také úžasné a chutné.

Toľko ráz si predstavovala scénku ako sa spýta dobrého kamaráta, "som pekná či škaredá?" a on odpovie úprimne a povzbudivo, bude chápať jej potrebu počuť to od niekoho a vypočuje ju od začiatku do konca. Lenže taký kamarát neexistuje, keď jej je hrozne a premýšľa o tom, že ho na privítanie bude držať v objatí o niečo dlhšie s vysvetlením, že to objatie potrebuje, je si istá, že to dokáže, no keď jej zavolá, svoj plán už prehodnocuje, až ho zahrabe pod ostatné nesplnené túžby.
Zajtra to urobí, aj keď on je už od dnes zadaný, dievča to dokáže a zavedie s ním úprimný rozhovor, o všetkom, konečne sa niekomu vyrozpráva, pretože ona skutočne nemá nikoho komu by sa mohla otvoriť.

Aj keď má svoj denník s pár zapísanými stránkami o myšlienkach, aj keď teraz by sa jej hodil a práve sa vylieva na svojom blogu v tretej osobe (čo jej evidentne veľmi pomáha a píše aj to, čo by v prvej osobe nikdy nenapísala), ešte stále jej chýba niekto či niečo, kto by ju počúval a nenútil ju namáhať prsty ale len voľne sledoval jej pohybujúce sa pery.
Tie, na ktoré by rada už konečne dostala bozk, taký skutočný, ktorý by nebol ovplyvnený alkoholom, ten ktorých dostane už o chvíľu tisíc, vo svojom svete zamknutom na zámok.