Říjen 2011

Pretože v tme sme dokonalejší.

13. října 2011 v 0:08 | Dadie |  Myšlienky



Noc je fascinujúca, a fascinujúca je moje nové oblúbené slovo. Tá tma a svetlo, ktoré sa ňou snaží predierať, všetci sme chránení a nevidení, cítime sa bezpečnejšie a ukrytí pred svetom, alebo naopak cítime strach a svet tmy je pre nás príliš tichý, nenápadný a záhadný. Každú chvíľu môže od niekiaľ niečo vyskočiť, no aj tak sa cítim lepšie či sebavedomejšie, keď nikto nevidí že to práve ja držím v ruke cigaretu. Tma pohlcuje hlasný smiech, keď sme všetci odvážni a nenápadní, alebo príliš nápadní a svetlom tmy zaujímaví. Nevšimnete si každého, len toho najzaujímavejšieho a každý si nevšimne vás, sme obklopení a oddelení, malé skupinky, ktorích spojenie či len očný kontakt alebo pozdrav je o toľko významnejší ako cez deň, pretože tma je záhadná a dokonalá. Sme odvážnejší a otvorenejší dobrodružstvám, cítime sa istejší a menej na očiach, pretože svetlo nás prezrádza, každý náš pohyb či výraz tváre, no tma ukáže len to čo ukázať chceme, v tme trápne ticho nie je tak trápne, pohľady sa mlčky stetnú a viditeľné sú obrysy či žiarivé oči, dokonalejšie, tmavšie a kontrastujúce v tme. Sme sami sebou, pretože nás ostatný nevidia úplne, len my sa vidíme, celí, s nedokonalosťami. V noci sme jednoducho dokonalejší, možno až dokonalí.


Nedosiahnuteľné krásno

2. října 2011 v 1:55 | Dadie |  Myšlienky
Ležali ste už niekedy len tak v noci na lavičke a pozorovali oblohu? Je to niečo neuveriteľné, prekrásne a tajomné. Vynárajú sa mi na pri tom krásne spomienky na rôzdne chvíle, s rôzdnymi ľuďmi, na rôzdnych miestach, obloha bola vždy a s každým rovnako krásna. Dokázala by som sa na ňu pozerať aj hodiny, no nikdy si na to nenájdem čas a jej krásy si všímam len v krátkych chvíľach po ceste z miesta na miesto či pri obyčajnom posedávaní vonku alebo ležaní na streche. Raz by som chcela len tak hodiny ležať a sledovať hviezdy. Sledovať ich vtedy, keď ich je najviac, malé aj veľké, všetky roztrúsené na kope, niektoré dokonca pohádzané po bielych cestách vytvorených ďaľšími, vzdialenejšími hviezdami.
Nikdy som sa nevyznala v súhvezdiach, hlavne keď je obloha úpne plná tých nádherných žiarivých bodiek, nedokážem nájsť niečo, čo by sa podobalo malému či veľkému vozu. Veľa ľudí sa mi ich už snažilo ukázať, no ja som nič, čo by nadobúdalo nejaký tvar na oblohe nezachytila. Pre mňa je to krásne také rozhádzané, ako vysypané korálky. Nesúmerné a nelogické, nepatriace do nášho sveta. Je to všetko mimo neho, mimo nás. To nedosiahnuteľné a nesplniteľné, ako naše sny. Možno aj preto si ľudia pri padajúcej hviezde niečo želajú, pretože chcú naplniť svoj sen, chcú aby sa stal skutočným a tak ako padajúca hviezda mizne z oblohy plnej nesplniteľného, tak sa aj sen zmení z nedosiahnuteľného na dosiahnutý.