Září 2011

Tichým krôčkom

22. září 2011 v 20:40 | Dadie |  Písomné diela
Potichučky kráčam,
tmavou ulicou zatáčam.
Samota a ticho,
na chodníku nikto.

Tmavé steni sa ťahajú,
múry konca nemajú,
cesta stále neodbáča,
nestretnúť žiadneho protihráča.

Kľud a pokoj tu síce sú,
no strach nachádza si cestu.
Príliš podozrivé ticho,
odísť odtiaľto rýchlo.

Premôcť strach a kráčať ďalej,
cieľ ešte nestratil tú nádej.
Cesta je však jednotvárna,
nikde nestojí žiadna brána.

Až príliš jednoduché sa to zdalo,
bez prekážok prejsť tadiaľto sa dalo.
Ticho však naháňa hrôzu,
na tvári vytvára slzu.

Mať prosté prianie,
počuť len jednoduché dianie,
škodoradostný smiech nepriateľa,
dobrovoľne sa prebiť do cieľa.

Dostať hoc aj úder do tváre,
len nepočúvať ticho stále.
Bolestný výkrik či vzdych,
počuť len niečí dych.

Panika vzrastá a krok zastal,
na tichom mieste tlak narastal,
zúfalo obzerať sa dookola,
túžba po hlase pominula.

Ľudí nezaujímaš, buď vyhovieš ich požiadavkám alebo si pôjdeš po svojom.

14. září 2011 v 20:32 | Dadie |  Myšlienky
Len priatelia sú výnimkou.
Nepadol na mňa svet len som na chvíľu vykukla z toho klamstva v ktorom je mi lepšie. No sem tam cítiť hnev, smútok či sklamanie je príjemné, aspoň viem, kto skutočne som.

Nikoho nezaujíma, že peniaze na oblečenie míňam za farbu na vlasy alebo svoj mozog rozvíjam v iných oblastiach ako je matematika či geografia, jednoducho pre neho aj tak budem tá čo len málokedy pretriedi skriňu a v škole patrí medzi horších. Tak, ako tetu z knižnice nezaujíma, že čítam beletriu ako každý iný, proste sa nemôžem zapísať a bodka.
Pretože svet je nespravodlivý a zlý, čo mi vyhovuje. Hnev si začínam obľubovať.

Dokola a dokola, bezcieľne hľadanie samej seba. Pomaly sa nachádzam, lenže človek sám seba ani nikoho iného nikdy nespozná úplne a práve preto je to hľadanie bezcieľne. Keď v sebe niečo nájdem, potrebujem ďaľšie podmienky aby som to mohla vytvoriť, nech sa moje nové ja dostane do reality a tá sa o ďaľší kúsok posunie k môjmu osobnému svetu snov. V tejto dobe však podmienky znamenajú väčšinou peniaze, hlavne keď už som sa po duchovnej stránke spoznala a začínam sa zoznamovať aj s hmotnými potrebami môjho ja. Aj keď viem kto som, na to aby som to naplno cítila a aby to ostatný videli musím pár eur vysypať z peňaženky.
Potom si zas trošku prisypem k šťastiu, k tomu skutočnému, ktoré sa tvorí na zemi, no od tej som ja momentálne vzdialená. Lietam si v hmlovitých obláčikoch klamstiev šťastia, vytvorených mnou samotnou. A keď obláčik niekto či niečo rozfúka, uvedomím si tak ako dnes, že je to len obláčik.

Šťastie, ktoré je spojené s nadchádzajúcou udalosťou vyprší keď sa dostane do prítomnosti.

8. září 2011 v 17:26 | Dadie |  Myšlienky
Bolí ma celý človek a od únavy nedokážem stáť na nohách. Šťatie zo školy pominulo.

Pod očami nezakryteľné tmavé kruhy a na čele svietiaca vyrážka. Zrejme to všetko prinieslo skoré vstávanie a čas, ktorý som zo seba prehodila na školu. Predsa len už nemám toľko času aby som si dávala pozor na stravu a veľa pila, či sa donútila ísť spať o desiatej. Kruhy nechcú zmiznúť ani po dobrom spánku či uhorkovom obklade a na čele sa strieda jedna vyrážka za druhým. Práve keď som si myslela, že tá hojaca sa pleť je príčinou môjho času využitého na seba. Asi to bolo aj vďaka kľudnému obdobiu bez stresov a prespatých dní.
Aj keby som chcela spať, dlho mi ten spánok nevydrží, pretože môj budík predbehnú ďaľšie budíky, ktoré potrebujú informácie zo školy či povolenie vyprať toto a tamto, alebo mi oznamujú čo sa udialo a čo máme na jedenie, či chcú ísť silou mocou von s mojím unaveným a zničeným človekom.

Niektorím ľuďom zrejme ešte stále nedošlo, že začal školský rok a svoje aktivity treba obmedziť na minimum.

Na druhej strane, v škole je to ako v rozprávke.
Kým sa dostanem do triedy musím prejsť cez množstvo schodov a tak mám podozrenie, že tým som si len upevnila svalovicu z včerajšej šokujúcej telesnej. Je to ako cesta do našej hradnej veče, schodisko nemá konca. Splnil sa nám sen, sme na poschodí. Lenže všetci kôli ktorým sme tam chceli byť sú teraz na prízemí, tak to už chodí. A tak sa každú prestávku presúvame po škole a sadáme si na našu oblúbenú lavičku, ktorá nám vlastne nikdy nepatrila no aj tak ju využívame najčastejšie.
Na chodbách stretávam ľudí, ktorích som dlho nevidela, známich aj menej známich, Ahoj, Čau, Čaute.. Sem tam nejaká odpoveď na otázku ohľadne učiteľa alebo pomoc pri hľadaní hentej, tamtej a hentakej učebne. Je to niečo úplne iné, nezmenila som školu ale ona celá sa zmenila, tým, že sme vlastne prváci a že pribudla kopa nových profesorov, tým, že nás premiestnili hore a do triedy namontovali kameru, tým, že na školu prišlo toľko známich ľudí, prvákov. Tento rok bude zaujímavý a zaujímavo pekný.

Zajtra cez veľkú prestávku sa máme dobrovoľne uväzniť v tej malej triede. Vraj fotenie na imatrikulačky. A ja nemám nič na seba. Nevadí, nejako to už dopadne.

Tak ako som sa znovu zrodila vtedy, potrebujem sa aj teraz.

2. září 2011 v 19:37 | Dadie |  Myšlienky
Pred dvoma mesiacmi som odyšla do tábora a od tiaľ som prišla psychicky úplne odľahčená. Bola som lepšia, nemala som problémy a nebrala som veci tak vážne, nevnímala som negatíva len som si užívala, proste som sa naladila na leto. A teraz sa mi za tie dva mesiace znova zaplnila hlava spomienkami, pocitmi a udalosťami, ktoré by som potrebovala zastrčiť do zásuviek ako vtedy. Lenže žiaden tábor, ktorý ma odpúta od všetkého, vďaka jeho vzdialenosti od mojich ľudí a mesta už nestihnem. Druhým riešením by bol alkohol alebo tráva, lenže nemám čo a kde zohnať, respektíve ani za čo.
Takže ako sa znovu stať niekým novím, bez toho aby som si uvedomovala, že to práve robím a nerobila to nasilu, len sa to proste po procese s úžasom dozvedieť?


Keď sa teraz z postele zahľadím cez celú izbu do okna, napadne mi len toľko, že najskôr by som musela niekam vypadnúť, pretože tento stereotyp to vo mne všetko drží. Potom mi preblisne hlavou úplne iná farba, plagáty dole a namiesto bielej sú steny zeleno-červené. Bolo by to ľahké, hneď zajtra ráno vybehnúť do obchodu a kúpiť farbu s valčekmi, potom len vymalovať a na druhý deň sa chystať do školy. Ou bože, ten nápad je úžasný.
Premyslieť si nové rozloženie môjho skromného nábytku a ešte nejako to tu spestriť. Dostane ma to preč, aspoň na chvíľu a potom na dlho, odpúta ma to od toho všetkého čo chcem odložiť. Bol by to aspoň prvý krok, krok k môjmu novému ja.

Nechápem prečo, viem, že keď vojdem do tej budovy znova mi to zmení život, budem šťastná a bude to úžasné. Lenže ten pocit prázdnej hlavy bez silných spomienok, emócií a toho všetkého je pre mňa niečo úžasné. Tie problémy, ktoré sú pre mňa veľké a ktoré chcem vyriešiť sa zmenšia a budem sa len smiať na tom ako som to všetko mohla brať tak vážne.
Tak strašne chcem znova zažiť ten pocit vstupu do novej časovej línie s prázdnou hlavou, s navonok čistým štítom nepoznačeným inými dobami.

Nechcem zabudnúť, nestalo sa mi nič zlé. Bolo to úžasné leto, lenže leto sa skončilo a začal školský rok, mám dva dni aby som sa naň naladila a vrátila sa späť do doby s pred dvoch mesiacov, keď som bola študentka stresujúca sa kôli známkam utajenými pred rodičmi a vysvedčeniu. Musím si vysypať hlavu a niečo zmeniť, niečo čo budem mať stále na očiach a čo bude moju zmenu uchovávať, až kým sa nerozhodnem k ďaľšej, ktorá nastane keď znova dostanem pocit plného štítu pri potrebe zmeniť životný štýl, aspoň v časti, otočiť stránku a prepnúť na tú bezstarostnejšiu, uvoľnenejšiu a zábavnejšiu, zrejme cez zimné prázdniny.

Zajtra idem do obchodu, kúpiť farbu a vymalovať si izbu. Musím si premyslieť všetky detaily, začnem žiť farebne a ešte farebnejšie, kúpim si malý koberec a postŕham plagáty, prerobím nástenku a premistnim nábytok. Zmenila som vlasy, zmením si izbu, neskôr šatník a postupne celý život. Cieľ aj myšlienky už mám, treba sa len zamerať a dosiahnuť svoje, dosiahnuť vrcholné šťastie.