O chlapcovi

25. června 2011 v 23:38 | Dadie |  Písomné diela
Prešla ma vlna vylievania si myšlienok, chytila ma tá tvorivá.

Obloha bola tmavá a zatiahnutá, sem tam ju preťal ostrý blesk a zaznel silný hrom. Z tmavých huňatých obláčikov kvapkali veľké kvapky a dopadali do mäkkej trávy. Široko ďaleko nebolo nikoho, všetci sa utekali poskrývať do svojich domčekov. Malý chlapček však stál a hľadel hore do neba. Obdivoval oblohu a závidel kvapkám, ktoré si poletovali priestorom a padali mu na jemné biele vlásky. Sklopil svoje veľké hnedé oči, uprel ich do trávy. Zelené stebielka mu siahali po kotníky, topánočky mal mokré a ponožky v nich premočené. Na kolienkach mu žiarili zelené fľaky a jedna veľká diera, zrejme neraz spadol cestou sem.
Oblohu preťal žiarivý dlhý blesk a vzápätí zahrmelo. Chlapec sa strhol a po tvári sa mu skotúlali slzy. Bol malý a sám, uprostred zelenej lúky ďaleko od domova. Nik nevedel ako sa ta dostal, nik ho nepoznal, nik tu nebol. Všetci sa utekali poskrývať pred búrkou, len malý chlapec zostal stáť sám uprostred lúky bez rodičov.
Rozbehol sa smerom k stromom, šmykol sa na mokrej trávičke a spadol. Zostal sedieť a pozeral sa na tmavé mraky, ktoré pretínali blesky. Do očí mu šlahal dážď, triaslo ho od zimy. Započúval sa do zvukov lúky a pohľad uprel smerom ku stromom. Zdalo sa mu, že niečo uvidel, niečo malé sa pohlo pri koreni stromu. Postavil sa a znova sa rozbehol, tentoraz však nespadol, zastal pri prvom strome a pozoroval malé stvorenie v diaľke.

Potichučku ho nasledoval a skrýval sa pri tom za stromami. Na topánočky sa mu lepilo blato, boli stále ťažšie a ťažšie. Chlapec však nespomaloval a utekal za neznámym tvorom, ktorý bol čoraz bližšie. Škriatok zrazu zastal a otočil sa na chlapča. Dieťa sa zastavilo a zvedavo sa na neho zahľadelo. Zelený mužíček mu siahal asi po pás, obuté mal hnedé gumenné čižmy a na hlave dlhý špicatý červený klobúk. Podišiel bližšie ku chlapcovi a premeral si ho pohľadom. Zrazu ho chytil za ruku, usmial sa a žmurkol na neho. Chlapec nadvihol kútiky úst, v nádeji, že si našiel nového kamaráta, ktorý mu možno pomôže nájsť cestu domov. Mužíček luskol prstami a vyleteli mu z nich tri malé iskričky. Odrazu sa všetko okolo nich začalo meniť, stromi boli zelenšie a rástli na nich kvietky, obloha bola žiarivo modrá, nevideli na nej ani jeden obláčik, len jasné slniečko. Zo zeme vyrastali tulipány a všade boli poukladané veľké koše s lízatkami. Chlapček sa neubránil očarenému úsmevu a jeho očká nadšene pobehovali z jedného divu na druhý. Nikdy nevidel také krásne miesto, nikdy nevidel toľko kvietkov a vtáčikov pokope. Zelený mužíček ho stále držal za ruku a ťahal ho hlbšie do lesa. Chlapec poslušne kráčal za ním, netušiac čo ho čaká, len s úsmevom na tvári a iskričkami v očiach kládol nohy pred seba a postupoval po úzkom chodníčku za mužíčkom. Cestička sa tiahla dlho dlho cez les, až napokon stromy začali miznúť a ocitli sa na krásnej čistinke s potôčikom. Na kraji lesa stála medovníková chalúpka, farebná a pevná, presne ako z rozprávky. Noví kamaráti sa uberali jej smerom po kamennom chodníčku obrastenom ružovími a modrími kvetinkami. Za oknami chalúpky rástli v kvetináčoch lízanky, z komína sa valila cukrová vata a dvere boli celé z čokolády. Zastali pri nich a chlapcovi sa zbiehali slinky, len len že nepodišiel trošku bližšie a neoblízal čokoládový rám. Zelený mužíček zdvihol svoju malú rúčku a hlasno zaklopal. Chvíľu čakali až spoza dverí započuli zvuky. Chlapča sa veľmi bálo, že z domčeka vykukne Ježibaba, chcelo utiecť no nový kamarát ho pevne držal za ruku akoby vedel nad čím premýšľa. Dvere sa otvorili a v nich stála prekrásna víla, žiadna Ježibaba. Usmiala sa na nich, zakývala a pohladila chlapca po bledých vlasoch. Zdalo sa, že mu rozumie a očami ho pozýva dnu aby si oddýchol. Obaja, on aj zelený mužíček naraz vstúpili do domčeka a dieťa ostalo očarené. Na zemi ležal rozvinutý koberec z cukrovej vaty, nožičky sa mu doň zabárali a ružové chumáče sa mu lepili na topánky. Na medových stenách viseli obrázky z tmavej a bielej čokolády a v strede chodby sa zo stropu pomali hompálali cukríky, jemne narážali do medového lízatka a vytvárali sladkú melódiu. Chlapec sa cítil ako v rozprávke, veď predsa v rozprávke aj bol. Kráčali stále ďalej po dlhočiznej chodbe, po ceste narážali na cukrovinky z celého sveta, koberec z cukrovej vaty vystriedal všetky farby a obrazy všety možné tvary. Na konci dlhej chodbičky boli ďaľšie čokoládové dvere, jediné, ktoré na celej chodbe stáli. Víla s chlapcom a trpaslíkom v pätách pristúpila k dverám a otvorila ich, pritom odlomila z klučky a s úsmevom podala čokoládu chlapcovi. Natiahol ruku a váhavo si vzal od nej čokoládu. Víla sa na dieťa usmiala, jemne ho postrčila von a potichučky za ním zatvorila dvere. Chlapček sa s chuťou zahryzol do čokolády a zababraný smelo vykročil za trpaslíkom. Na oblohe už vládol mesiac, okolo neho tancovali jasné hviezdy a vzduchom poletovali svetlušky. Bol to krásny obraz, každému by sa navždy vryl do pamäti. Po jemnej trávičke behali zajkovia, lietali vtáčiky a pri studničke vykladanej kameňom kvákali žabky. Kamaráti tíško kráčali ďalej, zajačiky ich sprevádzali až k studni a tam sa rozutekali k stromom. Zvedavé chlapča pristúpilo bližšie ku kamennej ohrade a nahlo sa nad studňu. Dovidel až na dno, voda bola číra a odrážal sa v nej jeho obraz. Videl malého chlapca s bledými vlasmi, skoro až bielymi, tváričku mal okolo úst zamazanú čokoládou a očká mu na hnedo svietili. V tom začal rásť a silnieť, studňa ho ťahala stále hlbšie až sa napokon končekom nosa dotkol vodnej hladiny. Voda sa rozplynula, rovnako aj obraz v nej a nastala tma.
Nebo preťal silný blesk a za ním nasledoval ohromný úder. Strhol sa zo spánku a prudko otvoril oči. Všade bola tma, ešte vládla temná noc. Rukou si pretrel spotené čelo a odhrnul si z očí bledé vlasy. Zažmurkal aby sa mu zrak lepšie prispôsobil a pokúsil sa spomenúť si. Mal zvláštny sen. Bol to krásny sen, taký skutočný a nevinný. Taký rozprávkový. V hrdle zacítil smäd a tak odhrnul prikrývku, ktorý zakrývala jeho pevné vypracované telo. Dlhé nohy spustil na zem a postavil sa na ne. Na chvíľu sa musel prichytiť rohu postele aby nespadol, potom už pokojne kráčal ďalej dlhou chodbou smerom do kuchyne a vybavoval si svoj sen. V strede chodby sa zastavil a zadíval na striebornú zvonkohru, niečo mu pripomínala. Sen. V tom sne kráčal ako malý chlapec po dlhočiznej chodbe za vílou, za ruku ho držal zelený mužíček a pod nohami im plával koberec z cukrovej vaty. Zahľadel sa na zem a na svoj dúhový koberec, jemne ho šteklil na bosích nohách. Zatriasol hlavou v snahe vyhnať z nej sen a pokračoval v ceste, nemôže sa predsa zaoberať deckým snom, je dospelý a na práci má dôležitejšie veci.
 


Komentáře

1 Ada Ada | Web | 26. června 2011 v 13:19 | Reagovat

co kdyby jsi k profesi básník řidala i spisovatelku? :D

2 Ada Ada | Web | 26. června 2011 v 13:19 | Reagovat

[1]: *přidala

3 Keca Keca | Web | 27. června 2011 v 15:04 | Reagovat

No oni mají totiž ředitelský volno, tak přijeli :)

4 Ada Ada | Web | 27. června 2011 v 19:09 | Reagovat
5 DRAMA QUEEN DRAMA QUEEN | Web | 27. června 2011 v 19:36 | Reagovat

Povedené. Není to úplně dokonalé, ale dobré.

6 Das Das | Web | 27. června 2011 v 22:28 | Reagovat

:D užíváš každou chvíli, což? :D
..
u nás ráno 13 stupňů kosa a mlha jak prase, odpoledne třicet. :/

7 Monii Monii | Web | 29. června 2011 v 14:00 | Reagovat

No, tak dáváš se na spisovatelskou dráhu, nebo na básnickou? Obojí ti jde moc dobře :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.