Červen 2011

Kolektív

29. června 2011 v 14:18 | Dadie |  Myšlienky

Zajtra je štvrtok, ten štvrtok a my sa len hádame kôli blbej opekačke alebo pizzi. Nakoniec sa nikam nepôjde, pretože sa nedohodneme.
Triedna nám dnes (po ďaľšom výstupe) rozdala papiere a povedala aby sme na ne napísali, čo podľa nás robila ako triedna zle. Mala na tvári dosť naštvaný výraz, zrejme sa len snažila vyvolať ďalšie problémy a potrebovala niečo, čím by nás zajtra zdržala v škole ešte dlhšie. Aj tak sme jej tam toho dosť napísali. Prvá položka - VYHĽADÁVANIE PROBLÉMOV, nech to už chcela na čokoľvek, určite nie na to aby si to zobrala k srdcu a spríjemnila život jej nadchádzajúcej triede.
Óó a náš krásny kolektív, ktorí nemáme a po prázdninách nebudeme mať už vôbec. Možno niekto vymyslí v lete nejakú akciu (ak bude mať nervy to všetko organizovať a dohadovať sa) a všetci sa budeme s nadšením objímať a tešiť sa. Lenže o tom silno pochybujem. Ako trieda sa nikam nedostaneme, nemáme kolektív. Okey, krivdím nám, posledný mesiac bol priam úžasný, smiali sme sa na sebe, rozprávali sa navzájom viac ako inokedy, chodili po škole na zmrzlinu.. začal sa nám vytvárať ten zasratý kolektív. V posledný mesiac. A veľmi dobre si pamätám ako to bolo tento školský rok. V septembri sme sa všetky baby objímali a chalanov sme si nevšímali rovnako ako ani oni nás. Neskôr, vďaka potrebe opisovať domáce úlohy a presádzaniu sme sa znova dostali na tú slabú úroveň ako predtím. Až nedávno sme sa postupne začali viac spoznávať, rozprávať, pomáhať si a nevysmievať sa jeden druhému navzájom. Možno k tomu pomohla aj psychologyčka, ktorú nám zariadila triedna, pretože ona si náš problém (ne)kolektívu všimla, ale ak aj áno, veľký účinok to nemalo a nakoniec sa na nás aj tak vykašľala.
A teraz nerobíme nič iné ako sa hádame.
Bude mi chýbať tá "hnusná budova". Ja svoju školu milujem, milujem tie široké a otvorené spoločné chodby, tie šmykľavé schody a dokonale umiestnené lavičky. Celú tú hnusnú starú budovu zbožňujem, pretože sú v nej úžasný ľudia a ako jeden chalan povedal "Keď som prišiel na gympel, zistil som, že tá škola má úžasný kolektív!" tuším som to pochopila a začala si to všímať. Áno, naša škola je úžasná, áno má úžasný kolektív (aj keď ten náš triedny do nej nejak nezapadá), áno, som rada, že som tu. Pochopila som ho. Konečne som pochopila jeho výlevy a nekonečné rozhovory a monológy o dokonalosti nášho gymplu, ktoré som dovtedy nechápala.
Milujem svoju školu a bude mi za ňou smutno. Veď kde inde ako tam uvidím tých krásnych chalanov?

O chlapcovi

25. června 2011 v 23:38 | Dadie |  Písomné diela
Prešla ma vlna vylievania si myšlienok, chytila ma tá tvorivá.

Obloha bola tmavá a zatiahnutá, sem tam ju preťal ostrý blesk a zaznel silný hrom. Z tmavých huňatých obláčikov kvapkali veľké kvapky a dopadali do mäkkej trávy. Široko ďaleko nebolo nikoho, všetci sa utekali poskrývať do svojich domčekov. Malý chlapček však stál a hľadel hore do neba. Obdivoval oblohu a závidel kvapkám, ktoré si poletovali priestorom a padali mu na jemné biele vlásky. Sklopil svoje veľké hnedé oči, uprel ich do trávy. Zelené stebielka mu siahali po kotníky, topánočky mal mokré a ponožky v nich premočené. Na kolienkach mu žiarili zelené fľaky a jedna veľká diera, zrejme neraz spadol cestou sem.
Oblohu preťal žiarivý dlhý blesk a vzápätí zahrmelo. Chlapec sa strhol a po tvári sa mu skotúlali slzy. Bol malý a sám, uprostred zelenej lúky ďaleko od domova. Nik nevedel ako sa ta dostal, nik ho nepoznal, nik tu nebol. Všetci sa utekali poskrývať pred búrkou, len malý chlapec zostal stáť sám uprostred lúky bez rodičov.
Rozbehol sa smerom k stromom, šmykol sa na mokrej trávičke a spadol. Zostal sedieť a pozeral sa na tmavé mraky, ktoré pretínali blesky. Do očí mu šlahal dážď, triaslo ho od zimy. Započúval sa do zvukov lúky a pohľad uprel smerom ku stromom. Zdalo sa mu, že niečo uvidel, niečo malé sa pohlo pri koreni stromu. Postavil sa a znova sa rozbehol, tentoraz však nespadol, zastal pri prvom strome a pozoroval malé stvorenie v diaľke.

Stále tu

23. června 2011 v 17:24 | Dadie |  Písomné diela
Začala som tento život,
nikto mi neponúkol návod.
Napriek tomu som stále tu,
našla som si vlastnú cestu.

Kráčala som po nej medzi tŕne,
vtedy každý problém sa ku mne hrnie.
Na tŕnistej stopke však rastie ruža,
tá do života odvahu mi vracia.

Mláky boli hlboké,
topánky v predu zodraté.
Pršalo, búrky prišli,
pršiplášť konáre pertrhli.

Ja som však zo zeme vzrástla,
problémy za sebou nechala.
Odraz v zrkadle sa usmieval,
útechu už viac nepotreboval.

Topánky poslala som obuvníkovy,
nech zapláta v nich všetky diery.
Pršiplášť zašila farebními nitkami,
nech ochráni pred silnými dažďami.

Úsmev vykročil do mokrých ulíc,
rozdával radosť pre ostatných ľudí.
zrazu vyskočilo slniečko,
zahrialo smutné srdiečko.

Všade naokolo boli priatelia,
ktorí za mňa sa postavia.
Kútiky úst sa zdvihli,
pocity v pohári pretiekli.

Šťastie

19. června 2011 v 20:45 | Dadie |  Myšlienky
Jedno dievča, Introverted, mi do hlavy vložilo svojím článkom myšlienku.
Povedala si, že môžme napísať rovno celý článok, neviem či si to myslela vážne alebo pod tým bol ukrytý pojem 'ohromne dlhý komentár' ale ja som naozaj napísala článok ako môj názor.

Šťastie je niečo úžasné, je to krásny pocit.
Prinútila si ma nad tým premýšľať, čo by ma vlastne urobilo šťastnou? Keď sa do seba pozriem, práve teraz ako tu som, nepripadám si šťastná. Nie len, že si nepripadám šťastná, myslím, že je vo mne viac nešťastia než šťastia. Premýšľam nad tým prečo, lenže ja na to neviem prísť, neviem nájsť ten dôvod, prečo nie som šťastná.


Zažívam niekedy krásne chvíle, som vtedy šťastná, veľmi šťastná, lenže keď len tak nečinne sedím, šťastie vyprcháva a nahrádzajú ho negatívne pocity. Keby som bola skutočne šťastná, toto by sa nedialo no nie? Ak by som bola naozaj šťastná a nečinne by som sedela za počítačom usmievala by som sa na obrazovku bez toho, aby som s niekým viedla zaujímavý rozhovor, bez toho aby mi vyznával lásku niekto o koho stojím alebo aby som si plánovala dokonalý víkend s priateľmi.

Som blázon

17. června 2011 v 16:12 | Dadie |  Myšlienky
Obrázok: mansonfreak999
Milujem ten pocit keď mi načisto preskočí a začnem robiť najväčšie hovadiny sveta. Vtedy som ten najväčší blázon, vtedy si o mne všetci naokolo myslia, že som šibnutá. Lenže práve vtedy mi je najlepšie, smejem sa a robím všetko spontánne, možno až príliž, ale tak to práve cítim. Sú to krásne chvíle, keď sa na krátko stanem veľkým bláznom a skáčem dolu zo schodov pospevujúc si nezmyseľnú melódiu trantadadan, tadandantrantandan.. Je to úžasný pocit uvoľnenia, vypustenia zo seba všetkých nezmyslov, smiať sa stále a na úplných blbostiach, smiať sa na vlastnej hlúposti a hádzať pomaranče do kapustovej polievky. Vtedy sa vo mne uvoľňujú hormóny šťastia, vždy keď odtrhnem stranu z učebnice a rozstrihnem jednu fixku ten krásny pocit uvoľnenia sa vo mne posilňuje. Všade však potrebujem ľudí, ľudí, ktorý mi pomáhajú ostať tým bláznom a ktorých môžem tuhou z rozobranej fixky popísať na znak nášho blánovstva, pretože bez ľudí nemám byť prečo bláznivá. Keď sedím sama na posteli v izbe postupne sa to zo mňa vytráca, pretože okolo mňa nie sú moji najbližší, ktorý sa smejú spolu so mnou a bláznia rovnako, viac či menej, no poskytujú mi dôvody na smiech a na bláznovstvo.
Byť bláznom je niečo úžasné, je to krásny pocit uvoľnenia.

Tešiť sa alebo nie?

16. června 2011 v 22:11 | Dadie |  Myšlienky

Prichádza leto. Vlastne, už je tu. Všetci sa tešia na koniec školy, ako sa budú zabávať, dospávať tých dlhých desať mesiacov a na školu si ani nespomenú. Mám sa naozaj tešíť? Mám chcieť, aby sa tie dva krátke týždne rýchlo pretočili a začal odpočinok? Ja žijem v prítomnosti. Teším sa na Júl, ale nechcem aby už bol tu. Chcem to, čo je práve teraz, chcem tie posledné dva týždne, chcem štvrtok 16.júna, pretože ten deň práve prebieha.
Milujem svoju školu. Je to divné, lenže tá stará budova pre mňa veľa znamená, tí ľudia v nej a chvíle, ktoré tam prežívam. Nemám ju prečo nenávidieť, učenie mi nerobí problém, keď treba naučím sa, inokedy to nechám na šťastie.
Jeden chalan z našej školy, ktorého som spoznala v tábore mi za tých desať dní tam ospevoval náš úžasný gympel. Bol len prvák, ale stále rozprával o tom dokonalom kolektíve a o všetkom. Teraz s ním súhlasím, som rada, že som tam kde som a keď skončí školský rok, bude mi tá budova chýbať. Budem si však leto užívať.
No prídem o skupinu ľudí, ktorí zapĺňajú v mojich dňoch dlhé chvíle. Stretávať sa môžeme, lenže tie každodenné chvíle v budove školy sa na dva mesiace vytratia.. A o to viac sa na nich po prázdninách budem tešiť :)


Prekrývanie

15. června 2011 v 0:07 | Dadie |  Písomné diela
Prišla som domov. S negatívnym pocitom. Nechcem ho... A tak ho musím niečím prekryť, niečím silnejším a šťastnejším. Lenže čím?

Hlad

14. června 2011 v 18:34 | Dadie |  Písomné diela

Pohltil ma hlad,
všade smútok, plač.
Potrebujem stále viac,
chcem si tvoju lásku vziať.

Pohltil ma hlad,
v tele cítim ľad.
V srdci je prázdno,
na hostine zradno.

Pohltil ma hlad,
chcem len teba mať.
Chlad prepláva mi telom,
keď vidím ťa s tieňom.

Pohltil ma hlad,
chute neviem zahnať.
Nikdy však neodhryznúť,
to je môj večný osud.



Dúfam, že ma pochopíte, snažila som sa nevyjadrovať priamo, hlad je len prirovnanie.

Môj hrdina, Superman

13. června 2011 v 23:25 | Dadie |  Myšlienky

Superman.
Prepadla som mu.
Nikdy som nevidela ten film, ale samotný Superman si ma získal.
Všetko sa okolo neho v poslednej dobe točí.
Začalo sa to dávno, keď sa na našej škole premnožili superhrdinovia.
Bol september 2010.
Všade sa hemžili, po chodbách chodila Batmanka,
Spiderman a Superman.
Malý modrooký blondiačik od prvákov lietal po školských chodbách v
červenom tričku so znakom Supermana.
Odvtedy ho poznám, od vtedy ho volám Superman.
Vtedy začal Superman v mojom živote zaberať miesto.
Neskôr sa objavoval aj inde.
Môj príťažlivý kamarát má jeho trenky ;)
On je môj skutočný Superman, ktorý za mnou zletí do
jamy a zachytí ma skôr ako dopadnem.
Je proste všade.
Je to ten superhrdina s červeným plášťom, v obtiahnutom obleku,
ktorý vie lietať a je super silný.

Je v mojom živote.
Je to Superman.

Rozbitý svet

10. června 2011 v 23:40 | Dadie |  Písomné diela
Slzy z očí kvapkajú,
prúdy po tvári mi stekajú.
Každý sa len prizerá,
no nik odvahu nezozbiera.

Oči plné slanej vody,
svet neodvrátiteľnej zloby.
Pestré farby sa stratili,
ihli na čierno svet prešili.

Na hlave kapucňa, viečka sklopené dole,
slzy sa lejú už je z nich more.
Všetko čierne, hudba smutná,
zatiahnuté svetlé okná.

Objímať stromy, ten nápad je hlúpy,
no ľudia robia okolo oblúky.
Len jedno objatie by pomohlo,
ten človek však odyšiel nadobro.

Svet sa mi rozapadol na kúsky,
tie kúsky treba dať do skladačky.
Lenže tie kúsky sa stratili,
môj život na dobro rozbili.