Váž si čo máš

25. března 2011 v 18:00 | Dadie |  Písomné diela
Poviedka, ktorú som poslala do súťaže u Das. Na začiatku som si dala záležať, koniec som urýchlila :D Nemá šťastný koniec, tak ako väčšina mojich príbehov..

Prebudila sa po veľmi zlom sne, bola to nočná mora. Celá upotená a zadychčaná sa pomaly posadila a rozhliadla sa okolo seba. Obklopovala ju len tma a tlmené svetlo lampy z ulice. Pozrela sa na hodinky vedľa seba, čísla na nich blikali a oznamovali jednu hodinu v noci. Vzdychla si, vstala a vyšla z tichej tmavej izby. Potichu zišla po schodoch do kuchyne, vzala si pohár a naliala si doň vodu. Snažila sa rozpamätať na ten strašný sen, no spomienky naň prichádzali len veľmi pomaly a boli nejasné. Žiarivé hviezdy na tmavej oblohe, neznáma cesta, krv, trpiaci výkrik, veľa krvi, ostrá bolesť a znova krv, veľmi veľa krvi. Akoby tú bolesť naozaj cítila. No necítila. Zato hlava ju bolela poriadne. Bolo to neznesiteľné, zrejme to ju prebudilo. Vlastne, bola rada, že sa prebudila, ten sen bol hrozný, nepamätá si ho, ale zlý pocit jej z neho zostal ešte dlho po prebudení.

Dopila vodu z pohára a unavene vyšla späť po schodoch do spálne. Zrak sa jej za tú chvíľu prispôsobil, takže teraz už rozoznávala obrysy predmetov, stien a kvetov poukladaných na oknách. Už nechcela spať, nebola unavená. Odhrnula záves z okna a pozerala von. Snívala svoj vysnívaný sen, o tom ako raz odíde preč a už nikdy sa sem nevráti, o tom ako už nikdy neuvidí svojich náročných rodičov a zaneprázdneného snúbenca. Ako bude žiť šťastne s milujúcim manželom, ktorý si na ňu vždy nájde čas a budú mať dve krásne deti. Chlapčeka a dievčatko. Vždy chcela mať dve deti.
Pozrela sa na mesiac, bol vysoko na oblohe, guľatý a biely, svietil a osvetľoval ulicu. Okolo neho boli porozsýpané hviezdy, len tak ledabolo, jedna žiarila viac, druhá menej. Presne ako v tom sne. Lenže niečo tu chýbalo. Niečo dôležité, veľmi podstatné. Nevedela si spomenúť čo to bolo, hľadela na oblohu a dúfala, že zazrie tú dôležitosť, ktorá jej tak veľmi vŕtala v hlave a ktorú tak veľmi potrebovala. Lenže nech hľadala akokoľvek a kdekoľvek na nočnej oblohe, nenašla to čo jej chýbalo. Smutne si vzdychla a zahľadela sa na prázdnu posteľ. Jej paplón bol pokrčený, ale paplón jej snúbenca bol dokonale rovný, pretože ho nemal kto pokrčiť. Jeho majiteľ sa určite niekde opíja so svojimi kamarátmi a ju nechal doma samú, ako vždy. Nikdy jej nepovie kam a s kým ide, len odíde a ráno ho nájde ležať vedľa seba a niekedy príde až ráno, opitý. Ani cez deň sa jej nevenuje, má veľa práce. Aj ona má prácu, ale na neho by si vždy našla čas, keby chcel. Po tvári sa jej začali kotúľať prvé slzy. Plakala a pozorovala nočnú oblohu, želala si aby bol pri nej. Nevie či ho miluje. Chcela by ale on pre ňu nie je dosť dobrý. Sĺz bolo stále viac a nedali sa zastaviť, nechcela ich zastaviť. Nechala ich tiecť a oni sa vsakovali do jej nočnej košieľky. Zobrala si zapaľovač a krabičku cigariet, obula si papuče a otvorila balkónové dvere. Vyšla von, takto bude mať krajší výhľad. Zapálila si cigaretu a ďalej snívala svoj sen.
Z pod balkóna sa ozval bolestný výkrik. Zmocnilo sa jej náhle deja vu, ten výkrik dobre poznala. Počula ho predsa v tom sne, lenže ten výkrik, ktorý ju tak veľmi vyľakal poznala aj od inakiaľ. Bol to hlas jej snúbenca. V panike sa rýchlo pozrela pod balkón, hľadala ho, netušila čo si má predstavovať a bála sa toho čo uvidí. Zbadala ho pod lampou na chodníku oproti, ležal na zemi v neprirodzenej polohe, tvár sa mu krivila do bolestnej grimasi. Nevidela krv, bola tmavá noc a ako sa hovorí, pod lampou býva najväčšia tma. Rýchlo vbehla dnu a zbehla zo schodov, šmikla sa jej noha a spadla. Nemala čas premýšľať či si neublížila, alebo sa zaoberať bolesťou, či roztrhnutou nočnou košeľou. Postavila sa a bežala ďalej, až k dverám, trhane otočila kľúčom v zámke a vybehla na ulicu. Preskočila petúnie nasadené okolo chodníka, nemala čas zdržiavať sa obchádzaním svojej krásnej záhradky, vydala sa krížom cez trávu. Preliezla plot, pretože kľúče od bránky nechala v zámku a bez toho aby skontrolovala, či nejde auto, prebehla cez ulicu. S pod lampy sa ozývali bolestné stony, videla mláku krvy a nôž, ktorý sa leskol vedľa nej. Vystrašene si k nemu kľakla a snažila sa ho upokojiť.
"Budeš v poriadku, Michael, budeš v poriadku," slová sa jej zasekávali v hrdle a slzy sa jej začali zbierať v očiach. Musí zavolať pomoc. Načiahla ruky a opatrne mu prehľadala vrecká, najskôr na nohaviciach, potom na tenkej vetrovke.
"Kde máš mobil? Michel, kde máš telefón?" zúfalo sa ho pýtala, dúfala, že jej odpovie, že zo seba vydá aspoň hlásku, aj keď mu nebude rozumieť, bude to znamenať, že ju počul.
"V-v v náprs-náprsnom vrecku," vykoktal zo seba a ona mu ihneď začala prehľadávať náprsné vrecká. Našla ho. Trasúcimi sa prstami vytočila 911 a čakala. Preklínala ten čas, ktorý musela čakať aby ju zdvihli, veď každú chvíľu môže umrieť! Pohľadom ho skontrolovala a pohladkala po hlave.
"Vydrž, príde pomoc," v tej chvíli to druhá strana konečne zdvihla.
"911, ako vám môžem pomôcť?" opýtala sa jej nejaká žena unavene, v hlase predstierala záujem, no bolo počuť, že by najradšej spala.
"Chcem, chcem zavolať záchranku, môj snúbenec, on je, niekto ho bodol nožom do brucha," neudržala v sebe vzlik.
"Dobre, môžete mi povedať, kde sa nachádzate?" záujem tej ženy už neznel až tak predstierane.
"Na Suverníkovej 7, vo Willen Lake," hlas sa jej triasol stále viac, prestávala sa ovládať.
"Je pri vedomí?" spýtala sa žena na druhom konci.
"Áno, ale neviem na ako dlho," znova ho pohladila a slzy jej tiekli stále intenzívnejšie.
"Dobre, pošleme k vám záchranku, bude tam každú chvíľu, zatiaľ sa ho snažte udržať pri vedomí," v blískosti bolo počuť šuchot papiera, zrejme si zapisovala informácie.
"Ďakujem," odvetila a prerušila spojenie. Michael mal zatvorené oči, tvár znetvorenú od bolesti a pery pootvorené. Mohla by zazvoniť susedovi a požiadať ho o pomoc, lenže všetci sú preč, na dovolenkách, u príbuzných. Aj oni by išli, keby Michael nemal toľko práce. Preboha, čím sa to zaoberá, veď každú chvíľu môže umrieť! Akoby jej to chcel potvrdiť, z hrdla sa mu vydral ďaľší bolestný ston.
"Príde pomoc, budeš v poriadku," snažilas a ho upokojiť, utešiť, lenže sama potrebovala útechu. Záležalo jej na ňom, veľmi. Milovala ho a mýlila sa, keď si myslela, že by od neho dokázala odísť. Nedokázala. Milovala ho tak veľmi ako človek milovať môže, nemohla o neho prísť, nie to by neprežila. On musí žiť, bez neho život nemá zmyseľ, nech je akýkoľvek. Aj keby mala dve krásne deti, chlapčeka a dievčatko, keby neboli jeho nechcela by ich. Stony pomali ustávali, lenže Michael vyzeral čoraz horšie. Krv stále tiekla a on bol zrejme v bezvedomí.
"Michael, zobuď sa, nesmieš zaspať, nesmieš!" kričala "Rozprávaj sa so mnou! Za chvíľu príde sanitka.." lenže koľko bude tá chvíľa trvať? Pozrela sa na mobil, prešlo už päť minút a ešte stále nič. Kde sú? Čo ak to nestihnú, čo ak ho nezachránia? Už je v bezvedomí, zachvíľu môže.. Nie na to nebude myslieť. snažila sa myslieť pozitívne, snažila sa no nedarilo sa jej. Každú chvíľu kontrolovala jeho pulz, počúvala či dýcha. Vždy keď to znova zopakovala, zdalo sa jej, že pulz má stále slabší a dýcha čoraz pomalšie. Čas sa vliekol hrozne pomaly a Michaelov stav sa zas zhoršoval stále rýchlejšie. Chodník bol celý pokrytý krvou, jej ruky boli od krvy, jej nohy aj roztrhnutá nočná košeľa.
Sedela tam a plakala, prestávala veriť, že niekto príde. Prestávala veriť, že ho zachránia. Odkedy volala na 911, prešlo dvadsať minút. Nemaly by sa predsa ponáhľať? Veď záchranke musia dávať autá prednosť, tak prečo im to tak trvá?
Už sa s ním nesnažila komunikovať. Plakala, sedela v mláke krvy a stále mu držala prsty na tepne. Hľadala nejaký náznak, aspoň slabý ale predsa nejaký pulz. Nič necítila. Nedýchal. Ani ona nedýchala. Umrel? Nie! Nemôže byť mrtvý, nemôže ju tu nechať, nemôže, to nemôže...
"Michael! Prebuď sa prosím! Potrebujem ťa!" plakala, slzy jej tiekli a vsakovali sa do načerveno zafarbenej košele, "Milujem ťa."
Ešte naposledy mu skontrolovala pulz, cítila, že už tu nie je, že je preč, odišieľ. Nedokázala prestať plakať, nechela prestať. Vzala si jeho hlavu do rúk a položila si ju do lona. Nič nevnímala, zrak upierala na jeho pokojnú a nehybnú tvár. Bol mŕtvy. Už nikdy mu nemôže povedať ako veľmi ju mrzí, čo všetko mu povedala, ako veľmi si cení čo pre ňu urobil, už nikdy.
Slzy tiekly, nechceli sa zastaviť. Uzavrela sa do seba, jediné čo cítila, bola jeho hlava v jej náručí a obrovský žiaľ, strata, bolesť...
 


Komentáře

1 Kecka Kecka | Web | 25. března 2011 v 22:05 | Reagovat

Krásná! Bohužel v češtině by to bylo pro mně ještě lepší :DD

2 Das Das | Web | 26. března 2011 v 10:54 | Reagovat

promiň, že nečtu.. ale je u nás návštěva.. takže nestíhám! ale vím, že ty píšeš nádherně a že je skoro hřích si ju neřečíst! :D

3 Das Das | Web | 26. března 2011 v 13:06 | Reagovat

jo vlastněěě! :D já sjme ji jen na první pohled nepoznala.. :D je pěkná, můj názor již znáš.. :D
nu.. oni to nejsou sestřenice.. ale něco vzdálenějšího.. tam mladší (stejně stará jako já) mě občas děsně sere, ale cooo.. :D ona má jejich 'něco jako babička a moje prateta' u nás v baráku byt.. takže jsou tam.. :D ale chtěla bych, aby taky přijele někdy sestřenice.. :D před dvouma rokama jsme ju viděla po šesti letech, no.. :D ale ona je starší o deset let.. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.