Preč od všetkého

24. února 2011 v 20:07 | Dadie |  Písomné diela
Bežím preč, čo najďalej od miesta kde som ich ešte pred chvíľou spolu videla. Ako mi to mohol urobiť? A prečo práve s ňou? Vzlyky sa mi derú hrdlom stále častejšie a nedokážem súvisle rozmýšľať. Stále sa mi v hlave zjavujú tie obrázky, ona ako naňho hľadí, on ako jej kýva a usmieva sa, ona k nemu pomalým krokom prichádza a on jej daruje horúci a vášnivý bozk. Oči sa mi zahmlievajú ešte viac a ja vidím len farebné šmuhy všade okolo mňa. Niektoré sa zastavujú a dokážem rozoznať, že ich tváre sú uprené na mňa a zrejme sa v nich zračí zvedavý výraz. Iný si o mne určite myslia, že som hysterická žena, ktorá zbytočne vyvoláva rozruch okolo seba. Nezaujíma ma čo si o mne ľudia myslia, ani ako pred nimi vyzerám, nezaujíma ma už absolútne nič. Ďalšia vlna vzlykov sa mi derie z hrdla a ja ich nedokážem a ani nechcem zadržať. Niekde som čítala, že plač upokojuje. Lenže toto nie je len taký obyčajný plač, ktorý zrazu prestane a ja budem znova kľudná a všetko bude v poriadku. Nie, tak to už nebude, nie po tom čo som videla. Zrak sa mi znova zahmlieva a slzy sa vylievajú z očí a nedajú sa zastaviť. Nič nevidím, bežím stále ďalej, bežím, bežím aj keď už nevládzem, stále len bežím v snahe utiecť od všetkého a dostať sa dostatočne ďaleko, kde to už nebude tak bolieť. Nedarí sa mi a ja som nútená zastaviť, moje pľúca nevládzu a je im jedno ako strašne potrebujem utiecť, oni bez kyslíka byť ďalej nemôžu. So zahmlenými očami si sadám na obrubník, netuším kde som a z hrdla sa mi stále derú tie hlasné vzlyky. Okoloidúci sa na mňa pozerajú rovnako pobúrene ako tí pred kaviarňou, z ktorej som vybiehala, neveriacky krútila hlavou a začala utekať pred svetom. Pri tejto spomienke sa mi vybavujú tie strašné obrazy, jeho ruka okolo jej pásu, jej pery pri jeho uchu, jej ruka na jeho stehne.. Z hrdla mi vyjde najhlasnejší vzlyk, ktorý prekričí všetky ostatné a na mňa padajú ďalšie prekvapené alebo nahnevané pohľady. Ignorujem ich. Snažím sa postaviť, no nohy ma nechcú poslúchať a popri tom sa snažím zadržať ďalší vzlyk, ktorý by na mňa pritiahol pozornosť. Nešikovne si pristupujem sukňu a ocitám sa znova na zemi, rukami si odhŕňam z tváre vlasy a pokúšam sa znova postaviť na nohy. Ľudia ma veľkým oblúkom obchádzajú, a ja som im za to vďačná, pretože cez vzdialenosť a slzy v očiach nedovidím na ich znechutené pohľady mieriace ku mne. Sedím tam a snažím sa dostatočne utrieť oči, no slzy stále tečú a ja nič nevidím. Nechcem sa postaviť, z ďalšieho pádu by som sa už nedokázala ani posadiť. Vzlyky a slzy sú jediné, čo mi dokazuje, že ešte stále žijem. Začína mi byť chladno, myšlienky mám otupené a ľudí okolo chodí stále menej. Znova sa pokúšam postaviť, ale tento krát opatrnejšie a nad každým pohybom sa poriadne zamýšľam. Najskôr jedna noha, potom druhá, sukňu si zdvihnem, rukou sa pridržím lampy a.. znova sa ocitám na zemi, tento krát mi to neprekáža a ležím ďalej, nevšímajúc si ďalšie čudné pohľady mierené na mňa.
"Môžem vám pomôcť, slečna?" slečna? Slečna?!
"Pani!" snažím sa zrozumiteľne vysloviť, ale slová sa mi zasekávajú v hrdle keď si znova spomínam na môjho muža. Ako my to mohol urobiť? Toto si nezaslúžim.

Hľadím na toho pána, ktorý mi podáva pomocnú ruku a v jeho očiach vidím, že zrejme tuší prečo mám make-up rozmazaný slzami, ktoré po mojej tvári ešte stále tečú a prečo ležím na zemi s jedným zlomeným opätkom a z hrdla sa mi derú čudesné zvuky. Pre môjho muža.
"Tak teda, môžem vám nejako pomôcť, pani?" opakuje svoju otázku znova, tentoraz so správnym oslovením, ktoré mi ešte priťažilo. Kývam hlavou, že nie, lenže ten muž sa nedá odradiť. Jeho ruka sa dotýka mojej a nasilu mi pomáha vstať, vyťahuje vreckovku, utiera mi ňou slzy a pchá mi ju do dlane.
"Nik nestojí za vaše slzy, a ten kto za ne stojí, vás nikdy nerozplače." Tento citát predsa poznám. Lenže to nie je také jednoduché. Znova naňho hľadím, tentoraz vidím zreteľnejšie a jeho pery sa na mňa usmievajú. Nesmelo sa snažím vydvihnúť svoje kútiky do hora, vytŕham sa zo zovretia jeho ruky a pomalým potácavým krokom smerujem k najbližšej odbočke, aby som mu zmizla z dohľadu a mohla sa znovu bezcieľne rozbehnúť a nahlas revať.
Míňam roh ulice, moje nohy zrýchľujú, z hrdla sa mi znova derú vzlyky a slzy mi rozmazávajú zrak. Vreckovku, ktorú stále držím v ruke odhadzujem a snažím sa zrýchliť. Bežím prázdnymi ulicami, chcem sa dostať preč z mesta, preč od všetkých domov a všetkého čo poznám.
Potkýnam sa o vlastné nohy a snažím sa zachytiť stĺpu, ktorý stojí vedľa. Na moje šťastie sa neocitám na zemi, pretože by som zrejme znova potrebovala pomoc. Snažím sa zaostriť a nahmatať topánku so zlomeným opätkom, vyzúvam si ju a odhadzujem nevedno kam. To isté robím aj s druhou topánkou a bežím ďalej po prázdnej ulici. Už sa pomaly stmieva a ja nie som ďaleko od konca mesta. Zrazu počujem známu melódiu, vychádza z mojej tašky a pomaly sa stupňuje, rovnako ako aj moje vzlyky, keď prichádzam na to, že toto je náš obľúbený song. Premýšľam, čo robiť, nakoniec mobil vyťahujem z tašky a čítam meno: Nina. Moja najlepšia priateľka zrejme prišla na to, že niečo nie je v poriadku, keď som sa jej za celý deň ani raz neozvala. Nakoniec stláčam červené tlačidlo a ruším hovor. Mobil vypínam, vkladám do tašky a tú nechávam na zemi.
Bežím ďalej, slzy sa mi hrnú do očí a začínajú ma páliť. Už nevládzem. Je tma. Už len kúsok. Som vonku. Preč od všetkého. Preč z môjho mesta. Preč z jeho mesta. Všade naokolo je tma len predo mnou sa rozprestiera tlmené svetlo pouličnej lampy, ktorá má osvetľovať železničnú trať . Bez rozmýšľania mierim rovno ku koľajniciam, bosé nohy mi rozrezávajú ostré kamene a kusy sklenených fliaš, ktoré tu porozbíjali opilci. Prvá koľaj je už blízko, lenže tá je nefunkčná, ako mi raz povedal môj muž. Horúce slzy akoby boli kyselina, ktorá miesto, po ktorom pretečie rozožerie. Celá tvár ma páli, nohy mám krvavé a srdce mi praská na milión častí. Tá bolesť je neznesiteľná, už to viac nevydržím. V diaľke vidím svetlá vlaku, ktorý prichádza na tretiu koľaj. Je ešte ďaleko. Pomalým krokom si vykračujem ďalej, nohy vysoko dvíham, keď prekračujem koľajnice. Za sebou zanechávam krvavo-špinavé šľapy. Burina vyrastajúca z druhej koľajnice mi šteklí dorezané chodidlá a príjemný pocit nahrádza strašné štípanie, keď sa moje nohy znova ocitajú na kameňoch. Také podobné štípanie cítim po celom tele, lenže silnejšie. Hlavne pri srdci a v hrudníku. Svetlo je už blízko. Tá bolesť je neznesiteľná. Kamene končia. Vidím jeho tvár, taká krásna, ten úsmev je taký úprimný. Prekračujem tretiu koľaj. Spomínam si na jeho nežné dotyky, jemné pery a sladké bozky. Svetlo ma oslepuje. Jeho vzdychy pri mojom uchu vždy keď sme sa milovali. Myšlienky mi zahmlieva obrovská bolesť, ktorá sa mieša zo všetkým ostatným. Obe bolesti sa spájajú a pomaly ustupujú. On sa na mňa usmieva, a hľadí ma po vlasoch...
...................................................................


Dostala som proste chuť niečo napísať a po tých všetkých knižkách o problémoch žien s mužmi som proste musela napísať tiež niečo na ten spôsob. Netuším ani či sa to páči mne samej, je to také, hmm neviem, také zmätené :D Mám za sebou niekoľko nedokončených poviedok o upíroch a ďalšie tony začatých, všade upíry a nejak ma prestalo baviť o nich aj písať, tak sa radšej držím klasiky, načo vymýšľať ďalšie nezmysli? :D Som skôr na tragické konce, takže toľko odo mňa :D
 


Komentáře

1 Kecka Kecka | Web | 25. února 2011 v 14:34 | Reagovat

promiň že to nečtu, ale moc nerozumím.. Tak by mi asi uteklo to hezké a tom píběhu.=)

2 Das Das | Web | 25. února 2011 v 16:32 | Reagovat

oukej.. ;)) (ale uzávěk bude už zítra.. asi.. :D)
přečtu si to, až budu mít více času.. promiň..
(rychle sjme to přelítla. :D) ale je to krásně napsané ;)

3 Ada Ada | Web | 25. února 2011 v 17:02 | Reagovat

je to jenom příběh? nebo skutěčnost co se ti opravdu stala? :D

4 Das Das | Web | 25. února 2011 v 22:52 | Reagovat

Psala jsi, že by ses celkem ráda účastnila té soutěže.. ;) tak máš šanci.. :D http://dahyla-alias-das.blog.cz/1102/spisovatelska-soutez-info-a-prihlaska

a ta témata.. nebudou ak těžká.. ;) neboj.. nebudu dávat nějaké záludné.. maximálně jedno.. můžeš i nějaké napsat, co bys chtěla (do přihlášky) ;))

5 Ada Ada | Web | 26. února 2011 v 12:46 | Reagovat

zveřejnila jsem na blogu další kapitolu povídky :))

6 Lady McFly Lady McFly | Web | 6. března 2011 v 17:19 | Reagovat

OU. Deprese sama :/ :D
Mám lepší konec ;). Ten co ji dal kapesník se do ni zamiluje a ona do něj, co na to říkáš? :)

7 Lady McFly Lady McFly | Web | 9. března 2011 v 18:09 | Reagovat

A nebo ne ... tenhle konec napadne asi víc lidí, tak je možná originálnější ten tvůj ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.