Vidí za závojom najtenšej kože

25. dubna 2014 v 23:14 | Dadie |  Z rozepsaných
27. února 2014 v 0:33

Leží obklopená tmou a necháva svoju myseľ plávať. Nekonečne sa zahľadí do prázdna, nevidí prenikajúce svetlo ani tmu, nevidí nič, všetko sa rozmazáva. Zrak sa jej zatieňuje a keď zavrie ubolené oči, zaštípu a vytvoria dve nezmyselné slzy. Neotvára viečka.

Vidí pred sebou svoje modré dúhovky. Žiaria. Sú veľké a dívajú sa pred seba. Žiaria.

Vidí tmavé postavy, stoja v tme a patria jej. Nie úplne. Patria si všetci navzájom, aj ona patrí im.
Usmievajú sa a volajú ju.

Vidí svetlé vlasy mihnúť sa na čiernom pozadí. Modré oči sa na ňu upierajú, náruč volá.

Vidí zelené krúžky, obrovské zelené krúžky s čiernym bodom v strede, zahalené v tme. Tak krásne žiaria. A zvedavo ju sledujú. Ľúbia ju. Zachytí šibnutie uhľového chvosta a už ich niet. Tej pravej lásky čarodejníckej.
 

Tma blúdi nezmyselne ulicou

17. února 2014 v 22:39 | Dadie |  Písomné diela
Vo svete je tma. Blúdi samotou aj rušnými barmi. Obchádza lampy či na noc vysvietené vzácne výklady, nevyhýba sa však zabudnutým slepým uličkám. Bije do posledných ulíc bez náznaku života a lieta po nich až kým nezabúcha na každé jedno okno. Niektoré okná na obranu vytasia svetlo, iné sa jej poddajú. Zaklope na posledné okno aby sa uistila, že ju nezahubia. Čerstvo umyté sklo odráža jej temné farby a aj napriek tomu sa stále leskne. Za ním sa objaví maličká hlávka. Belasé oči pohlcujú temné farby a obrysy vonkajšieho sveta. Zamyslene skĺznu pohľadom na desivé nočné nebo pekiel.

Otvorí dvere a vystúpi na balkón. Do takmer bielych vlasov zaveje stratený kúsok vetra. Kvapky padajú a stále sa lejú, nekonečné množstvo priesvitných krištálikov z neba. Alebo pekla? Nik ich tam nechce. Preto ich hádžu z útesu. Možnože sa vrhajú samé.

Túži ich pocítiť na vlastnej koži, na tej bielej, akoby mŕtvej pokožke. Pominie sa do seba a vykročí vpred. Rukami pevne obvinie zábradlie, pohľad namierený dohora vypočítava vzdialenosť pokožky od kvapiek. Vykročí vzduchom, zachytí kovovú podporu. Vykročí znova. Čaká tam stále tá istá ľadová istota. Nahýňa svoje telo do predklonu a malé krištáliky pristanú vo vybielených vlákienkach slabých vlasov. Chvíľu tak stojí, nepohodlne užíva plač neba.

Zdvihne nôžku a baletným krokom preloží do strany. Zrazu je tu obrat. Ruky roztiahne a pohľadí ľadový kov, naťahuje čo najviac. Až cíti bolesť, prestane. Pomaly zakloní hlávku, z čela odfúkne všetky chumáče. Žiarivé oči sa upierajú na nočné nebo, čakajú. Len blesky za bleskami. Zavrie svoje brány do duše a pociťuje chľad priesvitých krištáľov na tvári.

Úsmev. Bosá nôžka vyletí do vzduchu. Druhá ju nasleduje. Ruky sú vyššie ako hlávka, kĺžu sa po ľadových hranách. Skĺzli úplne. Na zemi leží, na chrbát dopadnutá. Biele šaty zašpinené hnedou, takmer splývajúce s bledou pokožkou. Okolo nich rozhodené rúčky. Upiera pohľad do neba, na perách posledný úsmev, ten úsmev tohto storočia. Zabije blesk a v očiach žiarivej modrej farby zasvieti iskrička. Kam pôjde táto iskrička?

Vysnívano až do smrti

19. října 2013 v 15:54 | Dadie |  Myšlienky
Sobotné rána sú prekrásne. Prebudíme sa nenútene do tichého dňa, ktorý sa už pomaly začal rozbiehať. Otočíme sa na posteli a s úsmevom na tvári premýšľame či spať ďalej, alebo sa ponaťahovať a zaliať si kávičku. Je jedno ako sa rozhodneme, ak si aj trošku prispíme, kávička počká a vychutnáme si jej lahodnú chuť spolu s pečivom o niečo neskôr. Spokojní a nasýtení zapneme vodu v sprche a kým na nej kotol vyčaruje správnu teplotu, umyjeme si zuby a prepláchneme tvár studenou vodou. Vlezieme do veľkej vane a užívame si horúcu vodu, ktorú na seba môžme nechať stekať nekonečne dlho. Čerství a usmiati vychádzame z kúpeľne. Pomaly na seba naťahujeme oblečenie, ktoré sme našli pohodené na zemi, capkáme na tvár krém a vyrážame na chvíľočku do ulíc.
Objímeme dobrú priateľku, kľudným krokom ju odprevadíme na stanicu a vychutnáme si prvú cigaretu v krásnom jesennom počasí. Počúvame hlásenie vlakov a s úsmevom sa od seba vzďaľujeme. Nadýchaní chladného vzduchu jej veselo kývame a čakáme, kým sa jej vláčik pohne.
Po návrate vkráčame ofúknutí čerstvím vetríkom do kuchyne, pokrájame pár kúskov ovocia a v peknej miske si ich odnesieme do útulnej izbičky. Zapneme obľúbený seriál, oprieme vankúš o stenu a prikryjeme sa teplou ružovou dekou.

Cítime sa ako vo filme, len keby ten pocit mohol vydržať až do večera či budúceho rána, keby sa celý náš deň vyvíjal vysnívano, aj ďaľší a ďaľší, až do smrti.
 


Čo si želáš

16. září 2013 v 22:24 | Dadie |  Grafické diela
Jedného dňa mi dobrý priateľ povedal: "Vytvoril som si skicár, do ktorého nakreslím každú svoju predstavu o budúcnosti."
Iného dňa som mala len chuť niečo stvoriť. Mala som v hlave predstavu ženy, len oko s dokonalou linkou, dlhé tmavé vlasy a perfektná línia nosu. Potrebovala som inšpiráciu, tak som sa pustila do pátrania. Na obrazovke mi však vyskočila neoblečená žena. Fotka nebola pekná, no myšlienka ma zaujala, peknú nahú ženu som však nenachádzala, no myseľ mi zablúdila k chlapovi. Takému, ako od Davinciho, ale bez postoja v kruhu a s detajlnými krivkami. Avšak priamo stojace mužské telo, ktoré som hľadala sa nenašlo. A tento polovičník ma k sebe lákal.
Vtedy som si uvedomila, že možno snívam o láske. Možno snívam práve o tomto mužovi. Vtedy som však zablúdila k inému. Nepotrebujem tohto muža, potrebujem veselého, vtipného a láskavého. Aj pekného, lenže takéto telo je pre mňa príliš vysoko, v oblakoch. Týmto krásavcom sa budem len kochať, možno po ňom tajne trošičku túžiť.

by ~0dadie

Zabudli ste sa rozlúčiť

1. září 2013 v 1:03 | Dadie |  Myšlienky
Celé leto objavujete povahy ľudí, spoznávate ich a vytvárate im miesto vo vašom srdci.

Jedného dňa sa vám najsympatickejší z nich dostane až priblízko a zrazu ste k sebe o niečo chladnejší, pretože sa hráte, že si nespomínate. Už nie ste toľko zlatíčok a hviezdičiek či lások najdrahších a najkrajších.

Spoznávate ich životy, ich príbehy, sledujete vývoj ich vzťahov medzi sebou a tešíte sa na ďaľšie dni, v ktoré ich uvidíte. Zažívate s nimi zábavu a smejete sa, šaliete z tepla a ste spoločne vystresovaní až k bláznovstvu. Poznáte sa tak blízko a pritom sa poznáte len v reálnom živote.
Vytvárate si spoločné hry, vediete dlhé zmyselné a nezmyselné rozhovory, nachádzate medzi sebou súvislosti, ste k sebe navzájom všímaví a ste všímaví aj k svojej vzájomnej všímavosti. Viete o každom chĺpku, ktorý na vás chýba. Voláte sa zdrobnenikami a vyčarúvavate si úsmevy na perách.
Jedného dňa sa stane jednému z vás niečo zlé a vy sa s ním už viac nestretnete. Svoj posledný deň sa dozviete, že deň pred vami sa bol rozlúčiť a bol šťastný. A vy ste šťastní aj smutní, pretože vy ste sa nerozlúčili. Tak veľmi ste si rozumeli a pri tom nemôžete ani zatelefonovať, pretože telefónne čísla ste si nevymenili, žili ste totiž v reálnom živote.
V svoj posledný deň sa tešíte, ako po dlhej dobe znova zazriete a strávite deň s tými ľuďmi. Tešíte sa ako prelomíte celodennou samotou ľady vzniknuté po prílišnom zblížení, započujete ako na vás kričia v zlatíčkach a hviezdičkách. Táto predstava sa však rozfúkne a tak sa aspoň usmievate nad myšlienkou spolupráce s bláznivou a zlatučkou novou priateľkou. Lenže táto predstava sa tiež rozfúkne.
Deň strávite s milou dievčinou, ktorú nepoznáte, no rozumiete si.
Na chvíľočku vám ožiari večer mladík, ktorý vaše meno neustále vyslovuje tak premilo. Nestíhate sa s ním však ani porozprávať, prežiť možno posledný z vašich dlhých rozhovorov a on už odchádza, bez rozlúčky. Možnože netuší, že sa na tomto mieste pravdepodobne vidíme naposledy.
Nik iný sa s vami rozlúčiť nedokáže, pretože všetkých vám dnes práve ten mladík odvliekol preč a preto ste s nimi nestrávili posledný deň, pretože oni boli spoločne na inom mieste. Museli, no aspoň sa spolu rozlúčili a vy ste ostali sami a bez rozlúčky.

V zastavujúcom aute si odopínate pás a prehadzujete posledné vety s veľmi milou a dobrosrdečnou pani, ktorú ste si tiež oblúbili. Zatvárate peňaženky a ona vám vraví, že pri slnečnom víkende by ste ich možno budúci týždeň mohli prísť pozrieť. Vy s úsmevom pritakáte a ešte si vypýtate telefónne číslo, toho chlapca z reálneho sveta, to číslo, ktoré vám chýbalo. Možno by ste ich mohli prísť budúci týždeň pozrieť spoločne. Prelomiť ľady, viesť dlhé nezmyselné rozhovory, všimnúť si každý chýbajúci chlp, spoločne si zapáliť, vychutnať si objatie a rozlúčiť sa.

Možnože ešte dodať, "niekedy pôjdeme na kofolku, alebo aj na poldeci."

Nik iný nepočuje

13. července 2013 v 16:13 | Dadie |  Myšlienky
Moja hlava je úplne prázdna, je to krásne uvoľnený pocit.

Bzukot v ušiach, čím viac sa sústreďujem na ten zvuk, tým viac je nepríjemný. Znie, ako tiché elektronické neustávajúce pískanie, ale zároveď veľmi výrazné. Sem tam preskočí, nie je stály, keď sa však sústredím, začína stálym byť. Niekedy však moje uši akoby žmurkli, ako keď na chvíľu, naozaj milisekundu milisekundy stratíte obraz, tentoraz zvuk. Začína sa mi však páčiť, je možno výrazný, no zároveň jemný. Zrazu je to len zvuk, už nepočujem to pískanie, len jeho pozadie. Pomaly si uvedomujem, že znie tak veľmi mechanicky, no nie umelo.

Zmizol, len zrazu nastalo v mojich ušiach pomalé ticho.
Vnímať a skúmať zvuky je namáhavé, vyčerpávajúce, príjemne privodzujúce únavu.

Žabací gén

3. července 2013 v 3:06 | Dadie |  Myšlienky
Žaby vraj nestriekajú jed a preto nie sú nebezpečné, to znamená, že sa ich netreba báť, aj napriek ich strašideľnosti.

Žaby, ktoré striekajú jed a sú nebezpečné, žijú v Amazonke, takže žaba, ktorá mi skočí do cesty na hrboľatom chodníku ma neohrozuje. Avšak, čo ak jedného dňa, možno pred mnohými rokmi a možno minulý týždeň, bol jeden cestovateľ?

Ten cestovateľ sa vydal s priateľmi do Amazonky, on aj jeho priatelia sú veľmi odvážny ľudia a tak sa nebáli hadov, mäsožravých rastlín ani nebezpečného hmyzu. Pretrpeli dážď a mnohé zranenia, objavili a odfotografovali veľa zaujímavého. Na lenivej ceste domov im skočila do cesty žaba, tá, ktorá strieka jedovatý jed. Cestovateľ ju chytil do zaváraninovej fľaše, ktorú nosil pri sebe počas celej výpravy, práve kôli tejto žabe. Fľašu si vložil do batohu a spolu s priateľmi pokračovali vo svojom návrate domov. Preplávali veľkú vodu a ocitli sa doma, tu v našej malej krajine. Cestovateľ bol mladý vysokoškolák, býval v prenajatom jednoizbovom byte spolu so svojím priateľom. Spolu sa starali práve o túto jedovatú žabu, vložili ju do akvária a poriadne si naštudovali jej potreby vlhkosti, svetla aj potravy.
Jedného dňa chceli naši vysokoškoláci osláviť cestovateľove narodeniny. Usporiadali vo svojom byte veľkú oslavu. Prišlo mnoho ľudí a nakúpilo sa mnoho alkoholu. Po pol noci už neostala z alkoholu jediná kvapka, študenti skákali po izbe a hlasno sa smiali. Jednému priateľovi našich vysokoškolákov napadlo, ukázať našej žabe nočnú oblohu. Nasadil si doktorské rukavice ako ochranu pred jedom, vytiahol žabu nenápadne z akvária a vybrali sa spolu na balkón. Keď jej vysvetloval fázy mesiaca, náš cestovateľ sa bez rovnováhy dral cez úzky priechod práve na tento malý balkónik. Náhodou sa však pošmykol na rozliatej malinovke a hlavou vrazil presne do hlavy priateľa. Žaba mu vyletela z ruky a dlhým skokom zoskočila na asfalt. Našťastie, vysokoškoláci bývali na prvom poschodí a amazonská žaba dopadla rovno na nohy, takže dlhými skokmi pohodlne odskákala do parku.

V parku sa naša žaba amazonská stretla so žabou obyčajnou, tou, ktorá nepúšťa jed. Zamilovali sa do seba a tak vytvorili malé žubrienky krížence. Žubrienky vyrástli a vypúšťali amazonský jed. Aj tie si našli milované polovičky, s ktorými splodili žubrienky, ktoré vyrástli a svoje amazonské gény s jedom posúvali ďalej.

A tak sa pýtam, naozaj žaby nestriekajú jed a nie sú nebezpečné?